Fotka ako z ruského hororu. Kto či čo je to za oknom a čo robí?
Je to naša Majka Skybová - Kami ako dobrovoľníčka pri plošnom testovaní na koronavírus počas víkendu 31. 10. a 1. 11. 2020. Tu je jej skúsenosť:
Verte, či neverte, ale k pomáhaniu pri celoplošnom testovaní som sa dostala cez rozhlas. Presnejšie, keď som počula ľudovku (alebo to bola Sima Martausová?) vyhrávajúcu spoza okna, iba som zvýšila hlasitosť svojej hudby. No zrazu mi zavolala sesternica, že týmto oznamom zháňajú dobrovoľníkov na testovanie, či do toho nechcem ísť. „Jasné, chcem pomôcť!“
Prežila som úvodné stretnutie vo štvrtok, z ktorého som išla s pocitom, že stále celkom neviem, na čo som sa to dala. Prišiel teda deň D – sobota, keď som mala vstávať tak, aby som bola na mieste o šiestej ráno. Najlepšie najedená, lebo ak budem mať negatívny test, najbližších 5 hodín strávim v mundúre. (Pre predstavu, mundúr pozostával z toho bieleho oblečku/dupačiek/overalu, návlekov na topánky, rukavíc, respirátora, štítu, prípadne okuliarov.) Takže som sa vyspala do ružova, bez stresu z testu a čo ma to čaká, a poďho tam. Test som zvládla, mundúr navliekla a od siedmej sa to iba hemžilo ľuďmi. A ako to teda vyzeralo?
Konkrétne ja som sa nachádzala pri výdaji certifikátov, čo bola celkom príjemná práca, ak si odmyslím spôsob volania ľudí po výsledok. Kričať. Ja. Ak ste ma niekedy počuli kričať, tak viete, že to nie je moja silná stránka. A ešte cez respirátor a štít. Veľká vďaka patrí všetkým mojim „ozvenám“, ktorí tlmočili kričané číselko ďalej. Takže som pekne silno v rámci svojich možností zakričala cez okienko číslo, ktoré už malo výsledok, vypísala certifikát, uložila do obálky, podala šťastnému človiečikovi, popriala pekný deň a odznova… A takto som sa nezastavila od rána do obeda. A potom od obeda do piatej. Až potom od šiestej do desiatej som už aj mala čas pustiť pero z ruky.
Za celý deň som videla kopec ľudí a kopec ľudí nemalo ani najmenšej potuchy, kto som, vďaka všetkým ochranným prostriedkom, ktoré zo mňa spravili hovoriace okuliare za štítom v bielom XXL overale. Ani sám brat ma najprv nespoznal. Na konci dňa nás čakalo celkom prekvapivé číslo otestovaných, keďže celkovo má naša obec okolo 1 900 obyvateľov, a to má 2 časti – Zdobu (kde som bola ja) a Byster (ktorý mal vlastné odberné miesto), pričom naša časť je menšia – jednoducho, podarilo sa nám otestovať viac ako 1 000 obyvateľov iba u nás, v Zdobe. Toto číslo je výsledkom nielen nášho tímu, ale aj dobrej organizácie celkovo (starostka, obecný úrad, armáda i polícia) a toho, že veľa ľudí nebolo miestnych. So všetkou skromnosťou môžem povedať, že nám to išlo celkom rýchlo a zároveň panovala veľmi príjemná atmosféra. A za to vďačíme aj väčšine testovaných ľudí, ktorí boli veľmi disciplinovaní, trpezliví a povzbudzovali nás. Po takomto výkone som v sobotu večer po sprche iba padla do postele, nech som pripravená na nedeľu.
Rovnaké ranné vstávanie, rovnaký mundúr, iný tím a iné miesto – tentoraz som bola na registrácii. Nával ľudí zo soboty sa však nezopakoval. Takže to bolo veľmi rýchle a pohodové pre ľudí, ktorí sa prišli otestovať. Až mi chýbal ten pocit, že sa nemôžem zastaviť.
A tak sa skončil aj druhý deň testovania. Bola som veľmi rada, že som takýmto spôsobom mohla pomôcť aj keď musím priznať, že som po týchto dňoch bola naozaj vyčerpaná. Síce nie som oficiálne zapojená v Skautskej službe, ale takto nejako si to predstavujem – pomôcť tam, kde môžeme.
Kami
