Kronika 4. oddielu

V toto horúce sobotné ráno sa zastávka autobusu na Lokomotíve začala zapĺňať vĺčatami, ktoré čakal posledný výlet tohto školského roku. Mali sme namierené na Vyhliadkovú vežu. Miesto vzdialené len čo by kameňom dohodil, ale aj tak niektorých mierne šokovala správa, že nejdeme autobusom. Len čo tento šok prekonali a dobehli aj poslední oneskorenci, vykročili sme.

Ako aj mnohokrát predtým, stretli sme sa skoro ráno na železničnej stanici. No jedna vec, bola trošku netradičná. Nebola sobota, ale utorok. Sviatok práce, 1.máj. 29ka nás tentokrát nevyniesla do Kavečian, ale na Bankov. Tam, po krátkej hádke na tému: Kto je lepší v minigolfe, sme sa vybrali smerom na Kamenný hrb.

Stretli sme sa klasicky na stanici skoro ráno a ako väčšinou, počasie nám veľmi neprialo. Vyzeralo to tak, že je len otázkou času kedy sa nám na hlavy zleje hustý dážď. Ale nás to samozrejme neodradilo a odvážne sme nasadli do 29ky.

Bol to deň, keď som po prvýkrát mala možnosť spoznať aspoň časť vlčiackej družiny, ktorá funguje pod naším oddielom. Na výpravu neprišlo veľa detí - bolo ich šesť - ale verte mi, že to nie je ani málo. Cestu na Bankov sme si krátili minihrami - zbieraním kamienkov a slepým hadom (the blind snake). Tým milým deťom sa podarilo nazbierať aj viac ako 20 kamienkov, čo ma núti zamyslieť sa nad sebou, či som fakt až taká krepá alebo som mala iba zlý deň, keďže som ulovila iba jeden, aj to bol kus zmrznutej tehly. Ivka bola šikovnejšia ako ja, lebo si s tým jediným kamienkom, ktorý uchmatla, navyše stihla pošramotiť displej na mobile. No a Maťa - k nej sa radšej ani nevyjadrujem. (Nepodarilo sa jej čorknúť ani jeden, ale nikomu to nehovorte. Ona by sa určite vyhovárala, že to bolo preto, lebo dávala pozor na deti a nemala čas myslieť na také somariny. Ale ja viem, že je to len výhovorka, lebo ženy dokážu robiť viac vecí naraz. Iba žeby Maťa nebola... Ale nerozmazávajme to radšej.)

V autobuse bolo horúco. Ale cesta ubehla celkom rýchlo a keď sme vystúpili, už dosť nebezpečne hrmelo. Lejak sa našťastie spustil, až keď sme v bezpečí chaty hrali všelijaké hry a ako vyvrcholenie - Čokoladára. Werča sa výborne osvedčila ako šarmantná asistentka Dagmar bez mozgu s ušitým hollywoodskym úsmevom č. 156 (dúfajme, že to naozaj len hrala) a Ivka sa takmer urozprávala k smrti v role Martina Nikotína. Hra sa skončila happyendom, každý si odniesol nejakú vecnú cenu, medzi inými aj čokoládu. Kreslenie podľa hudby malo tiež úspech ako oddychovka pred spaním.

Hneď na úvod sa musím priznať, že som na stanicu meškala. To by nebolo nič zvláštne, veď meškám vždy (a všade), ale teraz to predsa len bolo trošku iné, keďže ja som mala kupovať lístky. Hromadnú zľavu sa mi podarilo vybaviť v rekordnom čase a do vlaku som dobehla eLTéTé. Ale hlavná vec, že to dopadlo dobre a všetci sme sa nakoniec šťastne dopravili až do Slanca.

Bol to deň ako každý iný, ale ja som už od začiatku vedel, že to bude sranda. No povedzte, koho by nepobavila cesta električkou s Ivkou. Keď sme sa dostavili k plavárni a uvideli 5 a pol decka bolo nám jasné, že to nebude najúspešnejšia akcia, ale ešte stále nebolo všetko stratené.