Táákže, do klubovne som ráno dorazila asi o 9.05, kde už boli Kami a Paťka. Tam sme teda čakali na ostatné členky, s ktorými sme potom čakali na skautky zo Spišskej. Keď dorazili, zahrali sme si nejaké tie zoznamovačky (aby sme sa spoznali asi :) ), aj keď ja osobne som ešte chvíľu potom mala problém s tým, ako sa kto volá.
Nasledovala hra Inžinieri a Derdiáni, v ktorej sme my Košičanky boli inžinieri a Spišanky (mám pocit, že to slovo som si práve vymyslela) boli Derdiáni. Hra spočívala v tom, že Derdiáni mali určité dorozumie-vanie a zvyky a my sme mali prísť na to, aké, a dohodnúť sa s nimi, aby postavili most medzi dvoma stoličkami alias Košicami a Spišskou (aká nádherná metafora). Bola to celkom vtipné, ako sme pred nimi postávali a keď sme sa im niečo snažili povedať, úplne nás ignorovali. Po chvíľke sme sa ako-tak dorozumeli a zistili nejaké tie ich zvyky (jedna dobrá rada – vždy sa pozdravte :) ).
Potom nás rozdelili do štyroch skupín, v ktorých sme sa prešli po Košiciach a splnili zopár úloh. Bola taká zima, až som mala pocit, že som kus ľadu. Konečne sme sa dopravili na stanicu, kde ešte niektoré vykúpili Candymaniu kvôli americkým sladkostiam.
A hurá do Spišskej (v skutočnosti to nadšenie nemalo až také rozmery)! Cesta vlakom bola ako vždy super, papali sme, rozprávali sme sa, smiali a všetko, čo s tým súvisí.
Keď sme dorazili do Spišskej, zase sme sa rozdelili do tých skupiniek čo v Košiciach a pozreli sme si Spišskú. Mňa najviac zaujal zvon pred radnicou, kde ste sa mali pozrieť otvorom na oblohu, zatvoriť oči, niečo si priať a zazvoniť naň. Potom sme my s našou skupinou išli na pizzu, odkiaľ sme sa ponáhľali do ich klubovne.
Keď sme sa tam dostali (v Spišskej je všetko na skok), vytvorili sme zo štyroch skupiniek dve a mali sme vymyslieť náš vlastný imaginárny oddiel. (Naše čínske ProVydry boli fakt super :), druhý oddiel boli Čierne ovce.) Potom sme sa už utekali sfotiť a ponáhľali sme sa na stanicu.
Chvíľu sme ešte čakali na vláčik, a keď došiel, s únavou a radosťou sme doň naskočili (nič nie je lepšie ako predstava, že o hodinu a pol budete už zase v našich milovaných zasmogovaných Kešicoch). Vo vlaku sme si ešte zahrali kontakt, vyrobili pár gýčových váz a dojedli svoju obživu (vau, netuším, skade som zobrala to slovo).
Na stanici sme sa rozlúčili a rozišli sme sa do svojich milovaných domovov. Super, tak toto by bol asi koniec môjho nezáživného zdokumentovania záživnej akcie. Majte sa krásne.
Vaša Tami M.
