Trojdňovka na chate Kanné (18. - 20. 4. 2008)

ImageKam pozriem, všade dajaký človek. Človek v plesovom oblečení, niečo si hundrajúci. Tak si aj ja hundrem svoje problémy popod nos, keď vtom sa každý niekam vyberie. Idem za nimi. Je mi zima. Aj im. Je mi strašná zima. Aj im.

A potom sedím a sledujem, ako prichádza šarmantná mladá dáma, sprevádzaná šarmantným pánom (k veku sa v tomto prípade nevyjadrujem), ktorý už o malú chvíľku začne vydávať zvuky, rezonujúce v mojom uchu ako plynulá angličtina. Zrazu sa moja družina postaví a začne prezentovať svoj projekt, pripravený práve pre zábavu spomínaného pána. No tak aj ja tam dačo porozprávam a potom počúvam ostatné družiny.

Piškótka taká krehká a lahodná namočená do zmyselne roztekajúcej sa čokolády práve zamestnáva môj žalúdok a žalúdočné šťavy, ja si sedkám a opäť zachytávam zvukové frekvencie, šírene Hiramom Binghamom. Teším sa spolu s ostatnými družinami, že som od neho dostala peňáze a bežím na latru. Potom ku prameňu a do spacáka.

Idem si tak spolu s ostatnými v autobuse (inak veľmi príjemná cesta), keď tu zrazu, ihlu mám hľadať. 25 skromných sekúnd na to mám, vraj to bude moja družina potrebovať. Hľadám. Utekám späť, inak ma tu nechajú.

Očkujem pomaranč proti žltačke typu A, meriam tep, robím drepy... vraj, že aby ma do Peru pustili. Jem zaočkovaný pomaranč. Zavreli ma na psychiatrii. Podľa nich ja a moje ostatné ja nespĺňame požiadavky a musíme sa tu rozprávať s divnými ľuďmi, sú to blázni. Ale keby vedeli, že Aštar Šeran je môj ocko, bolo by im jasné, že som OK. Pustili ma, Hiram zacvakal.

Je tu oveľa viac ľudí, všetci vysmiati, väčšina spieva. Od hladu sa nehýbem. Veľa ľudí odišlo, škoda. Pri čakaní na latru sa s nimi dalo super pokecať. Konzumujem s láskou pripravenú zeleninovú polievku, menu je vhodne doplnené o majstrovsky pripravené sójové plátky, neukrátili ma ani o prílohu tvorenú ryžou a omáčkou a s celými kusmi zeleniny. Od prejedenia sa nehýbem.

Telesná schránka mojej osoby spočinula vo vodorovnej polohe medzi ostatnými, centrálnu nervovú sústavu zaťažujú príslovia a porekadlá upravené do vedecko-náučného štýlu. Pojedám perník. Skvelo sa bavím – hrám osobnosti.

Vykračujem si po lúke, niečo podo mnou čvachce. Jedna zo zložiek životného prostredia (taká bezfarebná, bez zápachu) prichádza do priameho styku s mojimi planta ale i dorzum pedis... Mám domáce zvieratko, odlietam do Peru. Musím sa oň postarať. Popritom sledujem ladné skĺznutia ostatných milovníčok zvierat po blatných pláňach, čakám, kedy sa aj ja ocitnem zadkom v blate.

Žiarenie mesiaca pomaly prebíja žiarenie slnka, gruľe sa šúpu, mafia sa hrá. Zemiaky pôsobiace na moje chuťové poháriky ako hudba Dalibora Karvaya na ucho miznú z taniera v priebehu sekundy, opäť sa stávam účastníkom hry, v ktorej ide o vraždu. Idem sa pocikať od strachu, hráme upírov. Spím. Nespím, je nočná hra.

Prechádzam sa nočnou krajinou, mesiac mi svieti do očí, keď tu zrazu... zbadám trojicu akýchsi mafiánov. Ponúkajú mi „obojstranné priateľstvo“, ich ponuku si mám rozmyslieť. Idem ďalej a čo nevidím. Nejaký Hiramov kumpán mi hovorí, že tú ponuku nemám prijať, mám si to poriadne rozmyslieť. Znovu tí traja. Poslúchla som kumpána. Idú preč, ja idem spať.

Máme nájsť lekvár. Hľadáme. Riskujeme životy na spráchnivených doskách dreva tvoriacich povalu, upratujeme hnusnú kôlňu, pokúšame sa otvoriť dvierka v strope. Nenašli sme, ukradli sme iný. Jem, upratujem, idem domov. Zmokla som.

Len na vysvetlenie. Keď tam spomínam veľké množstvo ľudí, myslím tým skautov, ktorí si nejako pomýlili termín a na chatu prišli o týždeň skôr, vtedy keď my. Odišli pomerne rýchlo.

9. oddiel skautiek Bystré vydry

Vodkyňa oddielu:

Zástupkyne vodkyne oddielu:


Družiny:

Veveričky:

  • schôdzky v pondelok 16:00 - 18:00
  • radkyňa: Tamara Čikotová

Svište:

  • schôdzky v utorok 15:00 - 17:00
  • radkyňa: Denisa Bognárová

Líšky:

  • schôdzky v stredu 16:00 - 18:00
  • radkyňa: Daniela Halászová

Ondatry:

  • schôdzky vo štvrtok  16:00 - 18:00
  • radkyňa: Tamara Mocková