Bol to deň, keď som po prvýkrát mala možnosť spoznať aspoň časť vlčiackej družiny, ktorá funguje pod naším oddielom. Na výpravu neprišlo veľa detí - bolo ich šesť - ale verte mi, že to nie je ani málo. Cestu na Bankov sme si krátili minihrami - zbieraním kamienkov a slepým hadom (the blind snake). Tým milým deťom sa podarilo nazbierať aj viac ako 20 kamienkov, čo ma núti zamyslieť sa nad sebou, či som fakt až taká krepá alebo som mala iba zlý deň, keďže som ulovila iba jeden, aj to bol kus zmrznutej tehly. Ivka bola šikovnejšia ako ja, lebo si s tým jediným kamienkom, ktorý uchmatla, navyše stihla pošramotiť displej na mobile. No a Maťa - k nej sa radšej ani nevyjadrujem. (Nepodarilo sa jej čorknúť ani jeden, ale nikomu to nehovorte. Ona by sa určite vyhovárala, že to bolo preto, lebo dávala pozor na deti a nemala čas myslieť na také somariny. Ale ja viem, že je to len výhovorka, lebo ženy dokážu robiť viac vecí naraz. Iba žeby Maťa nebola... Ale nerozmazávajme to radšej.)
Keď sme došli na Bankov, najedli sme sa, zahrali sme si nejaké hry a potom sme sa učili niečo o ohňoch. Úplný základ - ako vyzerá pyramída, hranica a pagoda. Tak sa mi zdá, že vĺčatá si z toho zapamätali najmä to, že na hraniciach sa upaľovali čarodejnice. Ale nakoniec - žiadny poznatok nie je na zahodenie. Potom sme sa presunuli na miesto ukryté v lese, kde nás už čakala pripravená pagoda aj s drevom na prikladanie (koľká naivita!). Vĺčatám sme názorne ukázali, ako sa zapaľujú táborové ohne, zaspievali sme si "Vatra horí" a čakali sme, kým sa náš červený kvet - oheň - rozhorí. Že sme čakali márne a že kôpka dreva na prikladanie ostala nedotknutá, ma až tak neprekvapilo a na počudovanie - ani tým deťom sa to vôbec nezdalo divné. Už z vývinovej psychológie vieme, že deti majú veľmi dobre rozvinutú fantáziu. To sa osvedčilo aj tu. Bez problémov sa všetci vžili do príjemnej predstavy, že pagoda horí, a počúvali Ivkin demokratický príhovor o tom, aký bude názov vlčiackej družiny. Najprv sa netvárili až tak nadšene, dokonca Kubo chcel presadiť názov Medvede, lebo podľa neho sa to pre vĺčatá viac hodí. Ale nakoniec povedal, že s Canilu (vlk po latinsky je Canus Lupus) súhlasí a potom už nikto neprotestoval. Paťa a David povedali, že môže byť a Andy sa zmohol len na krátke YES. Mary sa zdržala hlasovania, predpokladám, že z jazykových dôvodov. To samozrejme Ivke stačilo, aby vyhlásila názov za schválený. Žijeme predsa v právnom štáte! O pol hodiny nám mal ísť autobus, tak sme sa vrátili k parkovisku a zahrali sme si zadkovú naháňačku. To len tak na zahriatie. Potom už len cesta autobusom a na Lokomotíve rozchod.
Z tejto príjemnej výpravy som si odniesla niekoľko nových skúseností do života:
1. Lavička je po anglicky "a sit".
2. Keď sa Kubo šmykne na snehu alebo na ľade, naozaj to nerobí naschvál.
3. Cesta poslepiačky je dlhšia, ale rýchlejšia.
4. Pod kontajnermi zvykne byť v zime ľad.
5. Staroba so sebou prináša výraznú redukciu dispozícií na nenápadné zbieranie kamienkov zo zeme.