Nie je jednoduché písať o takom dlhom časovom období, ktoré je navyše z jednej strany neohraničené, ale pokúsim sa...
Naša spolupráca s rómskou hudobnou skupinou Trival sa začala niekedy koncom marca, keď Ekua (šéfa Trivalu) z neznámych dôvodov napadla myšlienka urobiť rómsko-slovenský koncert a on sa neubránil. Fyzické následky to na ňom očividne nezanechalo, horšie je to už s tými psychickými. Ale nebudem zachádzať do detailov, lebo je to môj dobrý kamarát :-).
Takže späť: keď tá myšlienka nedávala Ekuovi pokoja, zdvihol telefón a zavolal nám, že keď niekto z nášho zboru má záujem, nech príde na nácvik vtedy a vtedy. Naši muži sú trochu... ako to povedať... hanbliví (dokonca aj Minister ma sklamal), takže to už tradične zostalo na dievčatách. Zopár sa nás našlo takých, čo sme poctivo chodili na všetky skúšky, až sme to dotiahli do úspešného koncertu, mimochodom prvého samostatného koncertu skupiny Trival v Košiciach. Bolo to v Cinefile a ľudí neprišlo nejako požehnane, ale k radosti Trivalu to stačilo.
Potom to už išlo ako na bežiacom páse: bábkové divadlo, Soaré v Banskej Bystrici, Thália, PianoCaffe. Náš (ako to Kirké nazvala) zbor židov si všade odspieval tradičné Romale čhavale, Čore čhavore a Ko kodoj. Musím sa priznať, že spočiatku sme dosť pochybovali o svojich kvalitách, neboli sme si celkom isté, že náš spev je pre poslucháčov estetickým obohatením, ale potom... Potom sme si zvykli a prestali sme sa nad tým zamýšľať.
Soaré v Banskej Bystrici bolo určite naším resp. trivalovským najväčším úspechom. Žiadna kapela pred nami ani po nás neurobila s publikom to, čo Trival. Skauti jednoducho nevydržali sedieť, museli sa postaviť a tancovali pod pódiom ako zbesnetí, samozrejme, my s nimi, keď sme akurát nespievali. Medzitým sme si dali perfektnú pizzu, starali sa tam o nás ako o skutočné hviezdy popmusic. A my sme sa aj tak tvárili. Keď sa nás niekto opýtal, kto sme, povedali sme, že vokálna skupina Trivalu a samozrejme, dobre sme sa na tom bavili. Horšie to už bolo s cestou domov, keďže vystúpenie na Soaré bolo až okolo deviatej večer a už ráno na druhý deň sme museli byť doma (lebo sv. Juraj). Ale nakoniec sa všetko dobre skončilo, Lucia a spol. išli domov autom so Šulekovcami a ja dodávkou s Rómami. Bola to príjemná cesta, tlačili sme sa na seba ako sardinky, ale podozvedala som sa kopu zaujímavých vecí.
Ešte musím pochváliť Fidyho, že sa o nás cestou do Banskej Bystrice dobre staral (lebo na Soaré sme išli samy vlakom + Fidy). Aj tu sme zažili zopár dobrodružstiev a dokonca sme časť cestovného vo vlaku zaplatili naturáliou - tyčinkou Deli. A to sa len tak nevidí!
Ostatné koncerty spája jeden spoločný menovateľ, ktorý sa volá ZVUKÁR. Zvukári sú špeciálna odroda ľudí, ktorá sa zaoberá všetkým iným, len nie zvukom (asi od toho pochádza ich názov). Ich prioritou je: robiť čokoľvek, robiť to čo najdlhšie, robiť to s čo najmenšou námahou, tváriť sa inteligentne, ignorovať. Spolupráca so zvukármi je veľmi náročná a nie každý ju zvláda. Napr. Eku niekoľkokrát nemal ďaleko od infarktu. Ale to je zrejme tiež súčasťou ich roboty. Možno majú uzavreté zmluvy s nemocnicami, ktovie...
Ja stále naivne verím, že sa jedného dňa nájde taký zvukár, ktorý do tejto odrody nepatrí. Zatiaľ sa neukázal, no možno raz... Ešte sa zastavím pri Thálii, kde to bolo obzvlášť zaujímavé. Tam sa totiž dostali do konfrontácie Maďari a Rómovia. Treba k tomu niečo dodávať? A okrem toho sme sa tam dozvedeli jednu dôležitú vec - zapíšte si to, prosím: dáždnik je nebezpečný nástroj a nemá čo robiť v divadle. Mohol by niekoho zraniť a to už nie sú žiadne srandy.
S poľutovaním musím na záver skonštatovať, že bezproblémové to bolo iba na Soaré a v PianoCaffe, pričom to druhé ani nebol tradičný koncert, skôr také klubové vystúpenie. No ale nech už bolo akokoľvek, rómska hudba a kultúra nás chytila za srdce. Všetko, čo sme doteraz spolu zažili, má pre nás omnoho väčší význam a nie je to len o speve. My, ktoré sme sa stali kvázi-súčasťou Trivalu (Gabika, Kunka, Kaja, Marína, Lucia Š., Kirké, ja a sčasti aj Lenka), sme to pochopili. A kto chce pochopiť tiež, stále má otvorené dvere, akurát by nemal mať úplný hudobný hluch.
Ačhen Devleha, baratale. (Dovidenia, priatelia.)
Potom to už išlo ako na bežiacom páse: bábkové divadlo, Soaré v Banskej Bystrici, Thália, PianoCaffe. Náš (ako to Kirké nazvala) zbor židov si všade odspieval tradičné Romale čhavale, Čore čhavore a Ko kodoj. Musím sa priznať, že spočiatku sme dosť pochybovali o svojich kvalitách, neboli sme si celkom isté, že náš spev je pre poslucháčov estetickým obohatením, ale potom... Potom sme si zvykli a prestali sme sa nad tým zamýšľať.
Soaré v Banskej Bystrici bolo určite naším resp. trivalovským najväčším úspechom. Žiadna kapela pred nami ani po nás neurobila s publikom to, čo Trival. Skauti jednoducho nevydržali sedieť, museli sa postaviť a tancovali pod pódiom ako zbesnetí, samozrejme, my s nimi, keď sme akurát nespievali. Medzitým sme si dali perfektnú pizzu, starali sa tam o nás ako o skutočné hviezdy popmusic. A my sme sa aj tak tvárili. Keď sa nás niekto opýtal, kto sme, povedali sme, že vokálna skupina Trivalu a samozrejme, dobre sme sa na tom bavili. Horšie to už bolo s cestou domov, keďže vystúpenie na Soaré bolo až okolo deviatej večer a už ráno na druhý deň sme museli byť doma (lebo sv. Juraj). Ale nakoniec sa všetko dobre skončilo, Lucia a spol. išli domov autom so Šulekovcami a ja dodávkou s Rómami. Bola to príjemná cesta, tlačili sme sa na seba ako sardinky, ale podozvedala som sa kopu zaujímavých vecí.
Ešte musím pochváliť Fidyho, že sa o nás cestou do Banskej Bystrice dobre staral (lebo na Soaré sme išli samy vlakom + Fidy). Aj tu sme zažili zopár dobrodružstiev a dokonca sme časť cestovného vo vlaku zaplatili naturáliou - tyčinkou Deli. A to sa len tak nevidí!
Ostatné koncerty spája jeden spoločný menovateľ, ktorý sa volá ZVUKÁR. Zvukári sú špeciálna odroda ľudí, ktorá sa zaoberá všetkým iným, len nie zvukom (asi od toho pochádza ich názov). Ich prioritou je: robiť čokoľvek, robiť to čo najdlhšie, robiť to s čo najmenšou námahou, tváriť sa inteligentne, ignorovať. Spolupráca so zvukármi je veľmi náročná a nie každý ju zvláda. Napr. Eku niekoľkokrát nemal ďaleko od infarktu. Ale to je zrejme tiež súčasťou ich roboty. Možno majú uzavreté zmluvy s nemocnicami, ktovie...
Ja stále naivne verím, že sa jedného dňa nájde taký zvukár, ktorý do tejto odrody nepatrí. Zatiaľ sa neukázal, no možno raz... Ešte sa zastavím pri Thálii, kde to bolo obzvlášť zaujímavé. Tam sa totiž dostali do konfrontácie Maďari a Rómovia. Treba k tomu niečo dodávať? A okrem toho sme sa tam dozvedeli jednu dôležitú vec - zapíšte si to, prosím: dáždnik je nebezpečný nástroj a nemá čo robiť v divadle. Mohol by niekoho zraniť a to už nie sú žiadne srandy.
S poľutovaním musím na záver skonštatovať, že bezproblémové to bolo iba na Soaré a v PianoCaffe, pričom to druhé ani nebol tradičný koncert, skôr také klubové vystúpenie. No ale nech už bolo akokoľvek, rómska hudba a kultúra nás chytila za srdce. Všetko, čo sme doteraz spolu zažili, má pre nás omnoho väčší význam a nie je to len o speve. My, ktoré sme sa stali kvázi-súčasťou Trivalu (Gabika, Kunka, Kaja, Marína, Lucia Š., Kirké, ja a sčasti aj Lenka), sme to pochopili. A kto chce pochopiť tiež, stále má otvorené dvere, akurát by nemal mať úplný hudobný hluch.
Ačhen Devleha, baratale. (Dovidenia, priatelia.)