vychutnajte si Zumin pohľad na nočný pochod...vydarené však?
Je tmavá noc. Na tele cítite chladný vzduch, pri hrudi tlkot srdca. Kráčate a pozorne počúvate zvuky noci, keď zrazu v kríkoch uvidíte dve žlté oči.
„Pomoooc!“ kričíte, no nikto vás nepočuje. Obrovská beštia vybehne spoza úkrytu a obrovskými pazúrmi vás roztrhá na márne kúsky.
No dobre, nebolo to až také desivé. V podstate to bola celkom milá prechádza zimnou krajinou po západe slnka. Snehu dobre, že nie po kolená, teplota dobre, že nie rekordne nízka. A my si smelo vykračujeme. Najprv síce po asfaltke, no už o chvíľu sme pod nohami mali naozajstne naozajstný sneh. Viedli sme rôzne debaty na rôzne témy, kochali sme sa obrazmi, ktoré nám tamojšie prostredie ukazovalo s oprávnenou pýchou. Utešená noc, poviete si. Aj ja som si hovorila. Samozrejme, až do chvíle, ktorá našu rozprávkovú cestu zmenila na pekelnú stesku, plnú útrap a bolesti. Prepáčte, zasa zveličujem. Šlo v podstate len o to, že pred nami zrazu stál miestami až kolmý svah, ktorý sme my museli prejsť smerom hore. Tak sme teda šli. Suché nohy zostali zabudnuté, pokojný tep im zostal verný. Neviem ako dlho to mohlo trvať. Pol hodinku? Hodinku? Naozaj si to netrúfam určiť presne. Proste sme šli a šli a šli. A kopec pokračoval a pokračoval a pokračoval.....a pokračoval. „A už mám toho dosť!“ hystericky som zvrieskla. Nie nezvrieskla, len sa vám snažím naznačiť, že sme zastali. Starší a skúsenejší vzali veci do vlastných rúk. Vytiahli mapu, vytasili hodinky, rozpumpovali tok myšlienok, vymenili si ustráchané pohľady a na malú chvíľu sa vzdialili (Čo pred nami skrývajú? Aké závažné fakty chcú ututlať?).
Čo sa z toho vykľulo? Návrat späť. Výpočty totiž ukázali, že aj keby sme boli na správnej ceste, domov by sme sa vrátili niekedy okolo štvrtej. Priznám sa, nebola som touto správou veľmi zarmútená a tak som si spolu s ostatnými pochutila na svojej desiate- večeri. Keď sme si už od zimy fakt nič necítili pokračovali sme. Zasa sme sa všetci pohrúžili do nekonečných rozhovorov a o malú (no možno aj trochu väčšiu) chvíľu sme dorazili späť na železničnú stanicu. Tu sa nám otvorila široká škála možností:
- Do rána trsať na miestnej diskotéke.
- Cez pole si to seknúť do Košíc.
- Zavolať rodičom, aby si nás odviezli domov.
Takto s odstupom času by som brala aj prvé dve (no najmä prvú) možnosti, vtedy som bola naklonená tretej. A naozaj. Už o pár minút sme sa lúčili a asi polovica z nás nasadla do auta Merynho ocka (nebojte sa, tá druhá nezostala trsať, čakali na odvoz, ktorý poskytla Kajina mamka). A potom som tuším už len spala.
BONUS: Pridávam perličku na ktorú doteraz spomínam s kyslým výrazom na tvári.
Ešte cestou do Družstevnej nad Hornádom (tam sa naša cesta začala) sme vo vlaku zočili nohy (len nohy!) vo vodorovnej polohe! Mala som pocit, že nás prenasledujú. Keď sme totiž vystúpili, boli tam zas (už aj s majiteľom tiež vo vodorovnej polohe).
Bol to nejaký opitý chlapec, s monoklom pod okom, školskou taškou na chrbte...no čo vám budem hovoriť. Proste ho Padre a nejaký opilcov kamoš, čo sedel 20 rokov v base odniesli na lavičku. Tam sa začali naše pokusy o záchranu situácie. Marína zavolala sanitku, Kirke sa mu prihovárala (na čo sa chlapec pocikal) nuž a ja som sa držala mierne bokom (ale súcitila som s ním). No a Potom to už nebolo také zaujímavé, lebo pred sanitkou ušiel (pomohol mu k tomu ten trestanec). Nikdy sa neopite. Len to vám na to môžem povedať (a keď už bez toho nevydržíte, opite sa doma v posteli). S láskou Zumi