Bola to všetko dosť veľká sila a to už na začiatku, keď sme sa dozvedeli, že budeme cestovať autobusom. Veď sami si viete predstaviť pohadzovanie a natriasanie sa v niečom, čo bolo postavené ešte za komunistov (keď sa všetko robilo na 120%). Ale posúďte sami.
Po 2,5 hodiny cestovania sme sa konečne mohli ponaťahovať, čo nás po chvíli omrzelo, keď sme sa zrazu dozvedeli, že musíme chodiť. Cesta šla nahor a mne sa už nechcelo, keď vtom "už sme tu". Rozbehol som sa, akoby mi strelili peper do... veď viete kde. Oblastná chata Kanné bola super a to po všetkých stránkach, až na postele a stoly, ktoré v nej chýbali. Popravde ma to ani neštvalo, lebo som sa dohodol, že budem spať vonku a po nesmelom opýtaní sa Dankoš pridal ku mne. Ostatní sa kempli ani nie za minútu, zatiaľ čo sme s Peťkom stavali prístrešok. Po skončení sme sa pobrali do chaty najesť sa. Večera bola "čo sme si priniesli". Mňam, povedal som si a začal som vyžierať druhých. Ale nie, mal som vlastné, takže nič.
Spali sme ako zabití a ráno sme sa dozvedeli, že bude výlet ku prameňu salvatorky. Nikomu sa nechcelo, ale poznáte Johnyho systém hlasovania (je n ľudí a každý má jeden hlas, potom Johny má n+1 hlasov). Po žiadnom kompromise sme počkali, kým prestane pršať (hrali sme hry) a vyrazili sme na cestu, kým v chate ostali Žabo s Dávidom (varili a chystali hru na večer).
Cesta sa zdala nekonečná, našťastie sme sa dozvedeli, že Johny má horalky a vznikol názov Cesta za horalkou. Užili sme si srandy, buď to bol pokec s koňom, či beh do kopy sena alebo úžasná salvatorka, čo chutí ako vajcovka. Boli sme aj v Lačnovskom kaňone pri vodopádoch, teda v prírodnej rezervácii Kamenná baba.
Keď sme sa vrátili, netrpezlivo sme čakali na obed, keď vtom nás navštívil Horčík (bol sa prejsť po horách na bajku). Všetci sme boli hladní, takže miesto špagiet sme chceli mať žabie stehienka. Konečne sa zjavil obed, prišiel neskoro, ale zmizol rýchlo. Na večeru sme mali chlieb a potom sme spievali pesničky pri lampášoch.
Na druhý deň sme si už len pobalili veci, rozdelili kakaovníky a upratali chatu. Horčík navrhol, že vezme dvoch z nás autom. Samozrejme to bol Mantinel, ktorý už nemal nič suché, a Ufo. Horčík odišiel, my sme šli za ním a i napriek zlej doprave (autobus) si myslím, že sa na tú chatu budeme tešiť všetci.