Bol to celkom príjemný zimný deň bez snehu. Hneď ráno pod Johnyho vedením (lebo mne bolo zle) sa vybrali ľudkovia z nášho zboru, konkrétne z Trojky (Swysht, 75, Billy, Indy) a Deviatky (Gabika), na krajský úrad. Súc poučení z minulých rokov sme sa tentokrát poriadne pripravili a Gabika svojím jemným hláskom Nastenky z Mrázika predniesla vianočný vinš. Na krajskom úrade si na tom potrpia, tak nech majú radosť, a keď nám vďaka tomu prispejú nejakou menšou sumičkou na náš zbor, tak všetky trapasy veľmi rýchlo prebolia.
Potom som sa už nejako pozbierala, muža som si poslala do roboty a na magistrát som celú spoločnosť sprevádzala ja. Cestu mi skracoval Indy svojimi pestro vylíčenými zážitkami z cesty do Čiernej nad Tisou. Samozrejme, prvá zastávka na magistráte mal byť Ferko Knapík, náš primátor. Medzičasom sa k nám pridal aj Eku, to aby bolo jasné, že Betlehemské svetlo je výsadou všetkých skautov, nielen bielych (vrán). Dali sme si dolu vetrovky, zamkli sme "šatňu" a ja som si až vtedy uvedomila, že som tam zabudla nechať košík, v ktorom som sem dopravila petrolejky. Eku nelenil, schytil ho do ruky, odniesol ho na vrátnicu, či ho tam nemôžeme nechať. A vrátnik zareagoval tak, ako to nikto z nás nečakal: "Kúpim ho. Koľko zaň chcete?" Eku nevedel, či sa má smiať, či plakať, tak mu povedal, že nie je na predaj a či nám nemôže radšej prísť otvoriť dvere, ktoré vedú ku schodom.
Tak sme s príjemne hrejivými petrolejkami vyliezli na poschodie a čakali sme na prijatie u Ferka Knapíka. Primátor nás nemohol pozvať ďalej hneď, lebo ho zdržiaval nejaký Ing. Juhás. Našťastie na chodbe pred jeho kanceláriou stojí model Košíc - taká plastická mapa, ktorá sa Billymu a spol. postarala o zábavu. Špilky sú také dlhé a tenučké presne preto, aby sa dali nastrkať hocikde, napríklad aj do skleneného poklopu nad modelom. A samozrejme, že keď takú špilku človek dostane dnu, von to už tak ľahko nepôjde. Tak tam teda jedna ostala ako pamiatka na skautskú návštevu.
Ochudobnených o špilku nás konečne Fero pozval do kancelárie. Doniesli nám sviečku, na ktorú sme im zapálili svetlo, Gabika sa opäť dostala k slovu a potom sme sa usadili okolo stola, na ktorý sekretárka priniesla koláče a minerálku. Gabika mala zase raz možnosť vysvetľovať svoju čudesnú alergiu (aj keď myslím, že v primátorskej kancelárii to bola jej premiéra), ale aspoň reč nestála a ako náhradu dostala narezané jabĺčko. Keď nastala prvá chvíľka trápneho ticha, Indy sa so všetkou svojou vrodenou zdvorilosťou opýtal sekretárky, či sa teší na Vianoce. Všimla som si, že ju to zaskočilo, ale vynašla sa a potom debata prešla cez skautské tábory, Oskara, jamboree, Veľkú Idu a Luník IX. až k druhej chvíľke trápneho ticha. Indy sa samozrejme nezaprel a veľmi rýchlo ju prerušil: "Tie koláče sú super. Môžem si ešte dať?" Indy je násilnícky typ, takže aj primátor mal problém odporovať mu a pri tej príležitosti ponúkol rovno tiež nás ostatných. A keďže skautov hanba nefacká, tácka sa postupne vyprázdňovala. Napriek tomu na nej ešte čosi ostalo, to nám potom sekretárka naskladala do vrecúška, ktoré mi strčila do ruky. Okrem toho každý z nás dostal darčekový balíček zabalený v modrej taštičke s logom magistrátu mesta Košice. Pri tretej chvíľke trápneho ticha som zahlásila, že sa chceme ešte spoločne odfotiť. Blik-blik, fotka vo foťáku a my sme sa konečne vypratali z kancelárie von. A potom už velenie prebral Eku a viedol nás chodbičkami a schodiskami ku svojim kolegom, ktorí prejavili záujem o svetlo. Indy nikomu nezabudol popriať príjemné Vianoce a šťastný nový rok (niektorým aj trikrát), očividne sa dobre zabával na rozpakoch tých vysokopostavených ľudí a svojou nenútenosťou uvoľnoval atmosféru všade. "Ten Indy je naozaj gadžo," povedal mi Eku medzi rečou. Takže už aj on to pochopil a ani mu to tak dlho netrvalo...
Naša návšteva na magistráte sa blížila ku koncu, tak sme sa obliekli a išli sme si prevziať košík na vrátnicu, dúfajúc, že si ho vrátnik ešte nepoštátnil. Našťastie nám ho vrátil v neporušenom stave. Popri tom, ako nám ho dával, začal rozprávať o zime, potom o tom, aký je nešikovný, že má obe ruky ľavé a bla-bla-bla, nikto z nás nechápal, o čo mu ide, jeho vety na seba ani nenadväzovali. Tak sme ho nechali, nech si kecá a my sme sa medzitým dohodli, že ešte pôjdeme do krízového centra.
Na ulici mal Indy opäť sólo a snažil sa mi dokázať svoju teóriu, že keď sa pozdraví neznámym ľuďom, starí mu vždy odzdravia a mladí nikdy. Potom sa chlapci rozhovorili o tom, kde má kto trvalý pobyt a my dve s Gabikou sme s pobavením zistili, že v podstate celá Trojka býva na juhu. Ale to sa už začalo vážne pátranie po krízovom centre. Najprv sme zazvonili v nejakej neznámej budove pri bráne a potom sme sa vydali opačným smerom, až konečne po troch telefonátoch s kompetentnými osobami sme to našli. Vrátnik v krízovom centre nám povedal, že tam nikto nie je a slušne naznačil, aby sme vypadli. Indy hneď povedal, ako to už len on vie: "Anciáša, Juhása, povedz mi len slovo a ja ho rozbijem! Nejaký starec nám tu nebude stáť v ceste!" Ale potom predsa len prišla teta, ktorá nás zaviedla do miestnosti, kde sa stretávajú ľudia bez domova. Tam sme zapálili sviečku a už sme boli vonku. A Indy nakoniec s podmanivým úsmevom zapálil sviečku aj u toho starého vrátnika, ktorého ešte pred chvíľkou chcel rozbiť.
Tým sa skončilo roznášanie svetla toho dňa. Pokračovalo to samozrejme ešte aj v piatok a sobotu, ale už s inými ľuďmi a v iných inštitúciách. Ako každý rok, aj teraz sme nezabudli zásobiť všetky kostoly, VÚC atď.
Na záver už len ďakujem všetkým za pomoc a o rok dovidenia!
Tak sme s príjemne hrejivými petrolejkami vyliezli na poschodie a čakali sme na prijatie u Ferka Knapíka. Primátor nás nemohol pozvať ďalej hneď, lebo ho zdržiaval nejaký Ing. Juhás. Našťastie na chodbe pred jeho kanceláriou stojí model Košíc - taká plastická mapa, ktorá sa Billymu a spol. postarala o zábavu. Špilky sú také dlhé a tenučké presne preto, aby sa dali nastrkať hocikde, napríklad aj do skleneného poklopu nad modelom. A samozrejme, že keď takú špilku človek dostane dnu, von to už tak ľahko nepôjde. Tak tam teda jedna ostala ako pamiatka na skautskú návštevu.
Ochudobnených o špilku nás konečne Fero pozval do kancelárie. Doniesli nám sviečku, na ktorú sme im zapálili svetlo, Gabika sa opäť dostala k slovu a potom sme sa usadili okolo stola, na ktorý sekretárka priniesla koláče a minerálku. Gabika mala zase raz možnosť vysvetľovať svoju čudesnú alergiu (aj keď myslím, že v primátorskej kancelárii to bola jej premiéra), ale aspoň reč nestála a ako náhradu dostala narezané jabĺčko. Keď nastala prvá chvíľka trápneho ticha, Indy sa so všetkou svojou vrodenou zdvorilosťou opýtal sekretárky, či sa teší na Vianoce. Všimla som si, že ju to zaskočilo, ale vynašla sa a potom debata prešla cez skautské tábory, Oskara, jamboree, Veľkú Idu a Luník IX. až k druhej chvíľke trápneho ticha. Indy sa samozrejme nezaprel a veľmi rýchlo ju prerušil: "Tie koláče sú super. Môžem si ešte dať?" Indy je násilnícky typ, takže aj primátor mal problém odporovať mu a pri tej príležitosti ponúkol rovno tiež nás ostatných. A keďže skautov hanba nefacká, tácka sa postupne vyprázdňovala. Napriek tomu na nej ešte čosi ostalo, to nám potom sekretárka naskladala do vrecúška, ktoré mi strčila do ruky. Okrem toho každý z nás dostal darčekový balíček zabalený v modrej taštičke s logom magistrátu mesta Košice. Pri tretej chvíľke trápneho ticha som zahlásila, že sa chceme ešte spoločne odfotiť. Blik-blik, fotka vo foťáku a my sme sa konečne vypratali z kancelárie von. A potom už velenie prebral Eku a viedol nás chodbičkami a schodiskami ku svojim kolegom, ktorí prejavili záujem o svetlo. Indy nikomu nezabudol popriať príjemné Vianoce a šťastný nový rok (niektorým aj trikrát), očividne sa dobre zabával na rozpakoch tých vysokopostavených ľudí a svojou nenútenosťou uvoľnoval atmosféru všade. "Ten Indy je naozaj gadžo," povedal mi Eku medzi rečou. Takže už aj on to pochopil a ani mu to tak dlho netrvalo...
Naša návšteva na magistráte sa blížila ku koncu, tak sme sa obliekli a išli sme si prevziať košík na vrátnicu, dúfajúc, že si ho vrátnik ešte nepoštátnil. Našťastie nám ho vrátil v neporušenom stave. Popri tom, ako nám ho dával, začal rozprávať o zime, potom o tom, aký je nešikovný, že má obe ruky ľavé a bla-bla-bla, nikto z nás nechápal, o čo mu ide, jeho vety na seba ani nenadväzovali. Tak sme ho nechali, nech si kecá a my sme sa medzitým dohodli, že ešte pôjdeme do krízového centra.
Na ulici mal Indy opäť sólo a snažil sa mi dokázať svoju teóriu, že keď sa pozdraví neznámym ľuďom, starí mu vždy odzdravia a mladí nikdy. Potom sa chlapci rozhovorili o tom, kde má kto trvalý pobyt a my dve s Gabikou sme s pobavením zistili, že v podstate celá Trojka býva na juhu. Ale to sa už začalo vážne pátranie po krízovom centre. Najprv sme zazvonili v nejakej neznámej budove pri bráne a potom sme sa vydali opačným smerom, až konečne po troch telefonátoch s kompetentnými osobami sme to našli. Vrátnik v krízovom centre nám povedal, že tam nikto nie je a slušne naznačil, aby sme vypadli. Indy hneď povedal, ako to už len on vie: "Anciáša, Juhása, povedz mi len slovo a ja ho rozbijem! Nejaký starec nám tu nebude stáť v ceste!" Ale potom predsa len prišla teta, ktorá nás zaviedla do miestnosti, kde sa stretávajú ľudia bez domova. Tam sme zapálili sviečku a už sme boli vonku. A Indy nakoniec s podmanivým úsmevom zapálil sviečku aj u toho starého vrátnika, ktorého ešte pred chvíľkou chcel rozbiť.
Tým sa skončilo roznášanie svetla toho dňa. Pokračovalo to samozrejme ešte aj v piatok a sobotu, ale už s inými ľuďmi a v iných inštitúciách. Ako každý rok, aj teraz sme nezabudli zásobiť všetky kostoly, VÚC atď.
Na záver už len ďakujem všetkým za pomoc a o rok dovidenia!
