Na druhý pokus to konečne vyšlo. Boli sme na Ružíne, plavili sme sa v kanoe a dokonca sme sa ani neutopili (a ani netopili!). Zraz sa uskutočnil na železničnej stanici vo veľmi dobrej nálade, aj keď nás moja mamka poriadne vystrašila. Ale stále sme sa tešili, hoci väčšina netušila, čo nás čaká.
Nastúpili sme do vlaku - smer Margecany-zastávka. Potom krátka cesta vlakom, ešte kratšia cesta k lodenici, milý ujo pri nej a potom už iba celodenné vzrúšo. Ale najprv sme sa s kanojkami museli dostať do vody.
To bolo naozaj namáhavé. Postupne sme ich znášali na breh po šmýkačke pre nich určenej. A zrazu vidíme úplne brutálne veľmi fuj hnusne hnusnú vodu. Verte, že by ste tam našli ešte aj krokodíla. Museli sme teda vymyslieť spôsob nastupovania tak, aby nikto na zem nestúpil bosou nohou. Našťastie Saška a Juháska mali sandále a Mery mala číňanky, takže sa to dalo zvládnuť. Keď sme už boli všetky na vode, s hrôzou sme zistili, že nám to nastupovanie zabralo viac ako hodinu času.
Všetky sme absolvovali minikurz kormidlovania kanoe pod vedením Juhásy (a ja som bola jej šarmantná asistentka).
Koncentrácia odpadkov vo vode nebola až taká strašná, keď sme zašli za roh a chaty nám zmizli za chrbtami. Tak sme sa plavili asi hodinu po prúde a užívali si tú idylku.
Cestou naspäť sme zakotvili pri nejakej ubytovni, aby sme doplnili energiu stratenú pádlovaním. Hroznový cukor s citrónovou príchuťou (ktorý rozožieral jazyk) padol naozaj vhod.
Ešte sme mali dosť času, a tak sme sa vybrali na druhú stranu - proti prúdu. Z vody sme náhodou vytiahli živú rybu pripevnenú dvoma háčikmi o silon. Chvíľu sme si ju obzerali, no potom na nás začal z brehu kričať ujo, že to máme nechať tak, že to je návnada (asi sa chystal chytiť žraloka).
Vynášanie kanoe hore bolo o niečo jednoduchšie, lebo hladina klesla (viete, odliv) a tak sme sa mohli v pohode obuť. Ešte sme si zahrali jednu hru a opäť sme absolvovali krátku cestu na zastávku, o niečo dlhšiu cesta vláčikom a z našej veľkej stanice sme sa živé a zdravé pobrali domov.