Teda, aby ste rozumeli tomu názvu. Predpona Vý- znamená, že ako VÝlet. A slovotvorný základ lovka (samostatne podľa mňa nemá zmysel) zase znamená oddieLOVKA. (Juháskina oprava - "vý" nie je predpona, ale základ. "l" je časť slovotvorného základu, "ovka" je slovotvorný formant. Prepáčte, nedalo mi to.) No a keď si to dáte dokopy, dostanete nové slovo Výlovka z dielne Kláry Macekovej.
Celá táto výlovka prebehla v sobotu. Stretli sme sa na Lokomotíve (kde inde) a potom sme prešli na zastávku 29-ky. Keď prišla, zistili sme, že sa do nej akosi nezmestíme, a tak sme išli iným autobusom na Podhradovú. Mimochodom, cieľ našej cesty bola Vyhliadková veža. Z Podhradovej sme sa pešo vybrali na Marínin kopec, však to tam poznáte, a odtiaľ do lesa. Cestou sme si zahrali takých upgradeovaných Indiánov. V rámci etapovky. Pointa bola, že celý jeden kmeň musel byť schovaný na jednej strane cesty. A tak sme veselým rezkým tempom došli až ku veži. Ujo pokladník bol neskutočne milý, že nám dal zľavu, až sme si lámali hlavu nad tým, koľko vlastne budeme platiť, no potom sme to akosi vyriešili. Teda vyšli sme hore, na tú vežu a pred nami krásny pohľad na naše ekologicky čisté Košice. Ale bolo to pekné. Mija sa zahrala na popínavú ružu (alebo brečtan? Neviem teraz) a chytila sa najbližšieho stĺpa. Niektorí ostali dole, a tak sme im pekne zakývali. Môj osobný postreh: keby som bola samovrahom a pozrela by som sa z tej výšky dole, hneď by ma to prešlo. Bola to strašná výška, a asi nikdy zo mňa nebude parašutista, alebo ten človek, čo pripína ľudí k lanu na bungee-jumping, ale ten, čo skáče bungee-jumping. Potom sme zišli dolu a pokračovali sme v ceste, no tentoraz naspäť do Košíc, smer zastávka 29-ky. Cestou sme ešte stále hrali Indiánov, no konečný výsledok bol nerozhodný, a tak sme museli triafať do stromov, akože belosi na koňoch. Takže túto etapu vyhrali svište. Nasadli sme do autobusu, ktorý už nebol taký plný, a odišli sme domov.