Celý náš príbeh sa začal na autobusovej stanici v Košiciach. Šťastné a vysmiate sme sa tešili na Vianoce. Mali sme ísť do Banského, vlastne, tá chata, alebo rodinný dom, či čo to je, sa nachádza zopár kilometrov od Banského. Takže sme mali ísť autobusom do Banského. : Ha-ha - mali. : Lenže keď sme prišli k nášmu autobusu, bolo nám hneď jasné, že tam už nie je veľmi miesto. Takže nám ostala druhá alternatíva - autobusom do Herlian a odtiaľto pešo zopár (4xpár, pričom pár je 2) kilometrov. Nevadííí. Veď nás to predsa neodradí...

Jeden krásny večer sme sa opäť raz zišli na autobusovej stanici. Tentokrát sme si zmysleli nočný pochod. Samozrejme, predchádzal tomu náročný deň (nahrávanie CD), ale my sme všestranné a nie je nijaký problém stráviť celý deň a noc mimo domu. :-) Ale teraz už k pochodu.

Tentoraz sme si vybrali trošku zložitejšiu trasu. Z autobusu sme vystúpili v Košickej Belej a potom sme pokračovali temnou lesnou cestou až k Nemcovej dolke. Tam sme si dali patričnú odmenu v podobe sladkej večere. Ako vždy, kraľovalo heslo Kusni a podaj ďalej. Odtiaľto sme sa vybrali ďalšou lesnou cestou k Vysokému vrchu.

V sobotu po dvanástej sa začala posledná skúška pred nahrávaním. Ekuovi sa zdalo, že je to dobrý nápad, ale nakoniec sme aj tak svorne skonštatovali, že tú skúšku vlastne potrebuje len on, lebo všetci ostatní - podotýkam a zdôrazňujem GÁDŽOVIA - si pamätajú texty a vedia, v akom poradí to všetko má ísť.

A tak, keďže skúška šla ako po masle, prestávky boli hádam dlhšie ako samotný spev a nakoniec sa to skončilo napoly hromadným odchodom do štúdia v Slovenskom rozhlase. Napoly preto, lebo skautky boli opäť iné. (Btw. ďakujem za solidaritu, fakt sa mi zdalo nesporivé a nehospodárne platiť dvanásť korún kvôli 2 kilometrom.) Tesne pred odchodom sme s Ekuom uzavreli stávku, že prídeme do štúdia načas. Dohoda bola jasná - keď to nestihneme, na najbližší koncert mu prinesieme fľašu slivovice, keď stihneme, na najbližšom koncerte dostaneme čokoládu (s orieškami!!!).

Už počas prvých chvíľ v autobuse nám bolo jasné, že tento víkend bude naozaj zábavný. Šrobárčania puberťácky blbli, Park mládeže sa príliš neprejavoval a skautky sa bavili ako vždy po svojom.

"Cítim sa tu nejako mimo," hovorí mi Kirké.

"Cítim sa stará," hovorím jej na to.

Pri rozhovore o Kirkinej spolužiačke, ktorá pri písomkách z biofyziky všetkých otravuje, cesta ubehla rýchlo. Zrazu tu bol Kysak a spolu s ním veľký problém - ako to uhrať tak, aby sme mohli byť všetky v jednej izbe? (Bolo nás sedem.) Nakoniec Juháska rozhodla, že hoci sa šibnuté skautky nezapreli a zobrali si spacáky aj do školy v prírode, zem je predsa len studená. Tak sme sa rozdelili na dve nerovnaké polky.

Samozrejme, ešte stále nás to neprešlo. Aj tento rok sme si na družinovkách pripravili šarkanov a plné nasadenia, odvahy, ale hlavne optimizmu sme sa rozhodli, že v sobotu sa stretneme na zastávke 29-tky, že pôjdeme púšťať šarkany. Išli s nami aj Dankoš, Indy, Rado a Rames z Trojky. Cieľ??? Vysielač v Kavečanoch. No najprv, že pôjdeme do Zoo pozrieť nášho muflóna. Fajn, nastúpili sme do 29-tky, v pohode!!! Vystúpili sme v Zoo, no tam nakoniec sme tam nešli, pretože to bolo trošku komplikované (voľná vstupenka len do 250 Sk). Takže sme išli k tomu vysielaču. Som zabudla spomenúť, že s nami išiel aj Kirkin pes (pes jej sestry) Čučo.

Nazdar sestry! Tak najprv pre istotu vysvetlím názov (vymyslela ho Kirké). Na výprave nás bolo 10, ale jedlo sa pre istotu kúpilo aj pre nejakú imaginárnu členku, ktorá sa (žiaľbohu) na výlete nezúčastnila. Ale to sme zistili až na stanici. Takže by sa zdalo byť celkom logické, že sme mali prebytok jedla. Ale nie. Ďalší paradox - pomer jedla a objemu našich žalúdkov bol asi dosť nevyrovnaný (museli sme dokúpiť ešte dvoch chlebov).

Na druhý pokus to konečne vyšlo. Boli sme na Ružíne, plavili sme sa v kanoe a dokonca sme sa ani neutopili (a ani netopili!). Zraz sa uskutočnil na železničnej stanici vo veľmi dobrej nálade, aj keď nás moja mamka poriadne vystrašila. Ale stále sme sa tešili, hoci väčšina netušila, čo nás čaká.

Nastúpili sme do vlaku - smer Margecany-zastávka. Potom krátka cesta vlakom, ešte kratšia cesta k lodenici, milý ujo pri nej a potom už iba celodenné vzrúšo. Ale najprv sme sa s kanojkami museli dostať do vody.

Teda, aby ste rozumeli tomu názvu. Predpona Vý- znamená, že ako VÝlet. A slovotvorný základ lovka (samostatne podľa mňa nemá zmysel) zase znamená oddieLOVKA. (Juháskina oprava - "vý" nie je predpona, ale základ. "l" je časť slovotvorného základu, "ovka" je slovotvorný formant. Prepáčte, nedalo mi to.) No a keď si to dáte dokopy, dostanete nové slovo Výlovka z dielne Kláry Macekovej.

Ahojte, moji milí. Určite tušíte, o čom tu budem teraz písať. Pre tých, ktorí ešte stále nie, tak o trojdňovke. Áno, konečne nastal čas na trojdňovku, pretože ja som už mala taký deficit, že až. A asi som nebola sama.

Skrátka, v piatok sme sa (asi 16 ľudí) stretli na autobusovej stanici. Keďže chata Zálom je v blízkosti Ružína, nemuseli sme ísť vlakom. Pre niekoho radosť, pre iných smútok. Takže keď sme po asi polhodinovej ceste autobusom vystúpili na odbočke na chatu, dali sme sa do šľapania. Nebolo to nič moc ako v Dubovici, človek by povedal, že trochu náročnejšia prechádzka.

Nie je jednoduché písať o takom dlhom časovom období, ktoré je navyše z jednej strany neohraničené, ale pokúsim sa...

Naša spolupráca s rómskou hudobnou skupinou Trival sa začala niekedy koncom marca, keď Ekua (šéfa Trivalu) z neznámych dôvodov napadla myšlienka urobiť rómsko-slovenský koncert a on sa neubránil. Fyzické následky to na ňom očividne nezanechalo, horšie je to už s tými psychickými. Ale nebudem zachádzať do detailov, lebo je to môj dobrý kamarát :-).