V sobotu po dvanástej sa začala posledná skúška pred nahrávaním. Ekuovi sa zdalo, že je to dobrý nápad, ale nakoniec sme aj tak svorne skonštatovali, že tú skúšku vlastne potrebuje len on, lebo všetci ostatní - podotýkam a zdôrazňujem GÁDŽOVIA - si pamätajú texty a vedia, v akom poradí to všetko má ísť.
A tak, keďže skúška šla ako po masle, prestávky boli hádam dlhšie ako samotný spev a nakoniec sa to skončilo napoly hromadným odchodom do štúdia v Slovenskom rozhlase. Napoly preto, lebo skautky boli opäť iné. (Btw. ďakujem za solidaritu, fakt sa mi zdalo nesporivé a nehospodárne platiť dvanásť korún kvôli 2 kilometrom.) Tesne pred odchodom sme s Ekuom uzavreli stávku, že prídeme do štúdia načas. Dohoda bola jasná - keď to nestihneme, na najbližší koncert mu prinesieme fľašu slivovice, keď stihneme, na najbližšom koncerte dostaneme čokoládu (s orieškami!!!).
Kirké bola trochu mimo a keď sa o našej stávke dozvedela, zostra zareagovala:
"Juháska, to prečo si sa stavila o alkohol?!"
Ale ja som jej odpovedala, že sa nemusí báť, že v tomto prípade by som nemala problém staviť sa ani o päť áut a trojposchodový dom, pretože túto stávku jednoducho nemôžeme nevyhrať. Tak aj bolo, a to opäť zdôrazním - pred Slovenským rozhlasom sme stáli nastúpené SKôR ako všetci ostatní, ktorí sa priviezli autobusom (verzia o Aide neznela presvedčivo, nabudúce si vymyslite niečo lepšie). Pritom sme nebehali (taká bola dohoda) a takmer vždy sme čakali na semafóre na zelenú.
Pozn., aby bolo všetkým všetko jasné: Eku alkohol dvakrát nevyhľadáva, fľaša slivovice bol len taký jeho... malý úlet, aby reč nestála.
No a potom už išlo do tuhého. Ujo zvukár pobehoval s káblami a mikrofónmi (inak zasa zdôrazňujem - tento zvukár sa vymyká z mojej doteraz uznávanej teórie o zvukároch!!!). Makal ako fretka, nič okolo seba nevnímal, tak sme začali uvažovať, čo všetko by sa dalo zo sály ukradnúť. Dospeli sme k záveru, že aj keby sme to tam kompletne vybielili (vrátane stoličiek a klavírov), zrejme by si to popri práci nevšimol. Ale tak nebudeme hnusní, ja osobne som bola z kontaktu s prvým schopným zvukárom taká zošokovaná, že by som sa nezmohla ani na fontánku z chodby.
Späť! Keď bolo všetko pripravené, väčšina z nás dostala slúchadlá na uchá a začali sme nahrávať. Jeden by neveril, koľko roboty je za obyčajným UUUUUUUUUUUUUUUUUUUUAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA, že je to dokonca viac ako "sakomancakerelsakosakosokamel". Inými slovami - všetky refrény a slohy sme si poriadne preopakovali, niektoré určite viac ako desaťkrát, to aby nikto z nás už nikdy nezabudol... Medzitým samozrejme padali poznámky typu: "Vasa, stojíš mi na kábli!" alebo "Teraz nemáš byť ticho, teraz sa máš ponáhľať!" (to keď sa Marošovi zdalo, že svieti červené svetlo, ktoré je znamením, že sa nahráva).
Cez prestávku sme jedli bagety, ktoré nám doniesla naša dobrodinka Zuzka, ale samozrejme, akonáhle začalo svietiť červené svetlo, každý stál opäť v pozore pri mikrofónoch. A skautky mali okrem slov pesničiek v hlave aj neustále sa vracajúcu dotieravú myšlienku: Stihneme to??? Kirkina drzosť zašla až tak ďaleko, že počas nahrávania druhého hlasu (ktorý sme spievali len vo dvojici) sa popri speve pozrela na hodinky. No skúste sa pri tom nesmiať! Vážne nahrávanie, slúchadlá na ušiach, červené svetlo žiari a ona kuká na hodinky...
Stihli sme to. Bolo po všetkom a my sme si vydýchli, že sme termosky s horúcim čajom, večeru, vibramy a gadži-oblečenie nenosili do štúdia zbytočne a že sme svojím prestrojením nevzbudzovali pozornosť ostatných kolegov iba z pasie.
Potom sa už Rómovia a gymnazisti ponáhľali do čajovne (nakoniec skončili na Odborárskej pri príjemnej debate, ako som sa dopočula) a skautky?
Na skvelý a skutočne vydarený nočný pochod plný rómskych piesní.
Ale to je už iný príbeh. Dúfam, že o ňom porozpráva niekto iný...