Hneď na úvod sa musím priznať, že som na stanicu meškala. To by nebolo nič zvláštne, veď meškám vždy (a všade), ale teraz to predsa len bolo trošku iné, keďže ja som mala kupovať lístky. Hromadnú zľavu sa mi podarilo vybaviť v rekordnom čase a do vlaku som dobehla eLTéTé. Ale hlavná vec, že to dopadlo dobre a všetci sme sa nakoniec šťastne dopravili až do Slanca.
Cestu zo stanice na hrad sme už zvládli bez menších komplikácií s malou čajovou prestávkou v parku, kde sme sa stihli skamarátiť s miestnym obyvateľom - psíkom a kde sa k nám pridala moja sesternica Lucia. Prechod cez les sme si krátili hraním Indiánov a ani sme sa nenazdali a boli sme tam. Popri prežúvaní svačiniek si Kuna otestovala naše pozorovacie schopnosti rôznymi otázkami typu: Akej farby bol prvý dom v dedine? a pod.
Hneď za tým sme si dali menšiu behačku, pri ktorej sme zistili tvar a meno niekoľkých základných súhvezdí. A potom už prišlo to, na čo všetci netrpezlivo čakali... púšťanie šarkanov. Nebude žiadnym prekvapením, že nic moc nelietali (veď o tom už vieme svoje). Väčšina z nich skončila už po prvých pokusoch v šarkanej nemocnici a len málo z nich prežilo náročné operácie pod vedením skúsených šarkaních chirurgov. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sme usúdili, že to nemá zmysel a pobrali sa na lúku pri Šašaštove (to je tá mláčka čo ľudia naivne nazývajú že rybník). Tam na lúke sme zaznamenali prvé úspešné letecké pokusy, ktoré však neboli až tak spôsobené genialitou našich šarkaních konštrukcií, ale skôr ľahkosťou kúpených šarkanov a neúnavným behom niektorých jedincov. Aby sa nepovedalo tak sme dali nejaké hry ako Vajnorská, Útek z väzenia a nejakú hru s medvedíkom, ktorú doteraz celkom nechápem.
Potom sme už usúdili, že je najvyšší čas pomaly sa pobrať sa na vlak. Cestou sme si dali ešte jednu zastávku v parku, kde sme mali pár ďalších leteckých pokusov. No potom, ako nám uviazol šarkan na strome, som usúdila, že bolo dosť a že je naozaj potrebné nabrať kurz na stanicu. Nedá mi ešte nespomenúť uja železničiara, čo pravdepodobne robil hromadnú zľavu po prvýkrát v živote, a teda mu to trvalo, taaaaak dlho, že sme skoro nestihli vlak (teta v Košiciach to mala za cca 2 minúty).
Do Košíc sme sa vrátili bohatší o nejaké tie zážitky a najmä vedomosti. Hlavne Indy si rozšíril obzory napr. aj poznatkom že Kuna je Rudyho sestra a inými pikoškami zo zákulisia existencie zboru. Takže tak.
Hneď za tým sme si dali menšiu behačku, pri ktorej sme zistili tvar a meno niekoľkých základných súhvezdí. A potom už prišlo to, na čo všetci netrpezlivo čakali... púšťanie šarkanov. Nebude žiadnym prekvapením, že nic moc nelietali (veď o tom už vieme svoje). Väčšina z nich skončila už po prvých pokusoch v šarkanej nemocnici a len málo z nich prežilo náročné operácie pod vedením skúsených šarkaních chirurgov. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sme usúdili, že to nemá zmysel a pobrali sa na lúku pri Šašaštove (to je tá mláčka čo ľudia naivne nazývajú že rybník). Tam na lúke sme zaznamenali prvé úspešné letecké pokusy, ktoré však neboli až tak spôsobené genialitou našich šarkaních konštrukcií, ale skôr ľahkosťou kúpených šarkanov a neúnavným behom niektorých jedincov. Aby sa nepovedalo tak sme dali nejaké hry ako Vajnorská, Útek z väzenia a nejakú hru s medvedíkom, ktorú doteraz celkom nechápem.
Potom sme už usúdili, že je najvyšší čas pomaly sa pobrať sa na vlak. Cestou sme si dali ešte jednu zastávku v parku, kde sme mali pár ďalších leteckých pokusov. No potom, ako nám uviazol šarkan na strome, som usúdila, že bolo dosť a že je naozaj potrebné nabrať kurz na stanicu. Nedá mi ešte nespomenúť uja železničiara, čo pravdepodobne robil hromadnú zľavu po prvýkrát v živote, a teda mu to trvalo, taaaaak dlho, že sme skoro nestihli vlak (teta v Košiciach to mala za cca 2 minúty).
Do Košíc sme sa vrátili bohatší o nejaké tie zážitky a najmä vedomosti. Hlavne Indy si rozšíril obzory napr. aj poznatkom že Kuna je Rudyho sestra a inými pikoškami zo zákulisia existencie zboru. Takže tak.