Teraz keď si na to spomínam, táto trojdňovka sa začínala až podozrivo hladko. Na stanicu sme prišli všetci včas, nikto si nič podstatné nezabudol, ani s lístkami nebol žiadny prúser, dokonca sme nastúpili aj do toho správneho vlaku (a to ešte aj s predstihom) a ani vo vlaku sa neodohrala žiadna tragédia. Musel by byť zázrak, aby táto idylka trvala celý víkend. Ale nepredbiehajme...
Po príchode do Vydrníka nás čakala naozaj len kratulilinká cesta, no mám pocit, že najmä pre mladšie ročníky sa zdala byť nekonečná. No aj napriek týmto predstavám sme jej koniec našli. Bol v nenápadnom domčeku uprostred dediny. Tam nás už čakal ujo, a s ním blčiaci ohník v kozube. Po menších organizačných záležitostiach sme si urobili aktivitku, vďaka ktorej sme sa mali o sebe navzájom dozvedieť čo najviac. A potom nám už nič nebránilo pustiť sa do večere. Po večeri sme si zahrali akčné hry ako Sardel a Savo. Vyhodnotenie poznávacej hry sme pre veľkú únavu preložili na ráno. Ale ako boli všetci unavení na vyhodnotenie, tak všetci ožili pri ukladaní sa do spacákov. Keď sa konečne uložil jeden, vybehol druhý, a keď si ľahol ten, zas vyskočil niekto iný. Ale nakoniec sme tam dostali všetkých a mohli si pokojne prečítať príbeh o zlom Šer Chánovi, ktorý uniesol dedinské dieťa.
Sobota bola dňom spolupráce. Hneď po rozcvičke sme sa navzájom poviazali do dvojíc a mali tak vydržať celý deň a navzájom sa o seba starať. No, ale len mali... Niektorí nespokojníci to vzdali už počas dopoludnia. Škoda. To však nebránilo ďalšiemu pokojnému chodu trojdňovky. Doobeda sme hrali pexeso a ďalej už neviem, lebo do chalupy pribehol Šer Chán a uniesol ma do lesa. Dlho som tam blúdila, až ma našťastie nakoniec našli. Mnohým síce trvalo dlhšie, kým uverili, že zranenie na mojom líci je naozaj od tigrích pazúrov, ale nakoniec všetci pochopili vážnosť situácie. Kým som sa pobrala na chatu za Mijou pomôcť jej variť obed, ostatní sa ešte ostali šantiť v snehu. Premrznutí sa vrátili do chaty, kde si čakanie na dokončenie obeda spestrili nejakými hrami. Poobede sa každý opäť vrátil ku svojej dvojičke a nakreslili si spolu dom svojich snov. Ale dlhšie by ich už nikto neudržal dnu, tak sme sa vybrali na neďaleký kopec, kde sme sa na klzákoch a igelitkách spúšťali, až kým sa nezotmelo. Joj, to bolo super. Po návrate sa už každý tešil na večeru lebo bola ryža v mlieku. Len Adam na túto informáciu zareagoval mierne udivene vetou: "Ryža s mliekom?! To akože tá, čo sa dáva ku mäsu? Ja chcem radšej polievku." No nakoniec aj on podľahol kúzlu Mijinho a môjho kuchárskeho umenia a zdalo sa, že mu to aj celkom chutí. Po večeri nasledovalo divadlo. Zas sa každý vrátil ku svojej dvojci a spolu si vymysleli mini-pantomímu na tému, ktorú si vytiahli. Pre veľký úspech sme si to potom ešte raz zopakovali. A na záver večera prišlo to, na čo všetci celý deň čakali. Vyhodnotenie najlepšej dvojice. Suverénne to vyhrali Adam s Mery. Ostatní boli o poznanie menej aktívni (miestami až vôbec), ale aj tak tam bol záblesk nejakej snahy, tak sme sa rozhodli odmeniť všetkých ostatných druhým miestom. (Chcem využiť tento priestor aby som odkázala Miji, že mi bolo cťou byť s ňou celý deň zviazaná:)) A potom už len klasická večierka, hygiena a rozprávka na dobrú noc. Napriek tomu, že už bola hlboká noc, niektorí z nás neodolali a ešte si vydiskutovávali svoje názory ap. až kým úplne od únavy neodkväcli (že, Indy ;))
Nedeľa je už zvyčajne dňom veľkého upratovania, balenia a vypisovania prezenčky. Chcem sa všetkým poďakovať, že si tak super extra rýchlo stihli pobaliť svoje veci a potom ešte pomôcť s prataním. Keďže sme boli takí dobrí, zvýšil nám ešte čas na pár hier ako Nohy, Domčeky, či Hutututu. A potom už len skupinové foto a cesta na stanicu. Vo vlaku sme rozprúdili veľkú debatu a súčasných filmoch a hercoch a po menších skupinkách si zahrali rôzne hry, takže cesta ubehla veľmi rýchlo. Niektorým sa asi veľmi chýbali rodičia, lebo na stanici v Košiciach nám zdrhli skôr, než sme sa vôbec stihli rozlúčiť. Zvyšku to ale nevadilo a rozlúčili sa ja bez nich.
Joooj, tak s mi to celé páčilo, že už teraz sa teším na ďalšiu akciu. Dúfam, že aj vy.
P.S.: Ak stále čakáte na tú katastrofu, ktorá sa mala udiať, asi vás sklamem. Napriek podozrivo dobrému začiatku sa nič zlého nestalo a celá výprava prbehla rovnako hladko, ako sa začala.
Sobota bola dňom spolupráce. Hneď po rozcvičke sme sa navzájom poviazali do dvojíc a mali tak vydržať celý deň a navzájom sa o seba starať. No, ale len mali... Niektorí nespokojníci to vzdali už počas dopoludnia. Škoda. To však nebránilo ďalšiemu pokojnému chodu trojdňovky. Doobeda sme hrali pexeso a ďalej už neviem, lebo do chalupy pribehol Šer Chán a uniesol ma do lesa. Dlho som tam blúdila, až ma našťastie nakoniec našli. Mnohým síce trvalo dlhšie, kým uverili, že zranenie na mojom líci je naozaj od tigrích pazúrov, ale nakoniec všetci pochopili vážnosť situácie. Kým som sa pobrala na chatu za Mijou pomôcť jej variť obed, ostatní sa ešte ostali šantiť v snehu. Premrznutí sa vrátili do chaty, kde si čakanie na dokončenie obeda spestrili nejakými hrami. Poobede sa každý opäť vrátil ku svojej dvojičke a nakreslili si spolu dom svojich snov. Ale dlhšie by ich už nikto neudržal dnu, tak sme sa vybrali na neďaleký kopec, kde sme sa na klzákoch a igelitkách spúšťali, až kým sa nezotmelo. Joj, to bolo super. Po návrate sa už každý tešil na večeru lebo bola ryža v mlieku. Len Adam na túto informáciu zareagoval mierne udivene vetou: "Ryža s mliekom?! To akože tá, čo sa dáva ku mäsu? Ja chcem radšej polievku." No nakoniec aj on podľahol kúzlu Mijinho a môjho kuchárskeho umenia a zdalo sa, že mu to aj celkom chutí. Po večeri nasledovalo divadlo. Zas sa každý vrátil ku svojej dvojci a spolu si vymysleli mini-pantomímu na tému, ktorú si vytiahli. Pre veľký úspech sme si to potom ešte raz zopakovali. A na záver večera prišlo to, na čo všetci celý deň čakali. Vyhodnotenie najlepšej dvojice. Suverénne to vyhrali Adam s Mery. Ostatní boli o poznanie menej aktívni (miestami až vôbec), ale aj tak tam bol záblesk nejakej snahy, tak sme sa rozhodli odmeniť všetkých ostatných druhým miestom. (Chcem využiť tento priestor aby som odkázala Miji, že mi bolo cťou byť s ňou celý deň zviazaná:)) A potom už len klasická večierka, hygiena a rozprávka na dobrú noc. Napriek tomu, že už bola hlboká noc, niektorí z nás neodolali a ešte si vydiskutovávali svoje názory ap. až kým úplne od únavy neodkväcli (že, Indy ;))
Nedeľa je už zvyčajne dňom veľkého upratovania, balenia a vypisovania prezenčky. Chcem sa všetkým poďakovať, že si tak super extra rýchlo stihli pobaliť svoje veci a potom ešte pomôcť s prataním. Keďže sme boli takí dobrí, zvýšil nám ešte čas na pár hier ako Nohy, Domčeky, či Hutututu. A potom už len skupinové foto a cesta na stanicu. Vo vlaku sme rozprúdili veľkú debatu a súčasných filmoch a hercoch a po menších skupinkách si zahrali rôzne hry, takže cesta ubehla veľmi rýchlo. Niektorým sa asi veľmi chýbali rodičia, lebo na stanici v Košiciach nám zdrhli skôr, než sme sa vôbec stihli rozlúčiť. Zvyšku to ale nevadilo a rozlúčili sa ja bez nich.
Joooj, tak s mi to celé páčilo, že už teraz sa teším na ďalšiu akciu. Dúfam, že aj vy.
P.S.: Ak stále čakáte na tú katastrofu, ktorá sa mala udiať, asi vás sklamem. Napriek podozrivo dobrému začiatku sa nič zlého nestalo a celá výprava prbehla rovnako hladko, ako sa začala.