Takže túto super akciu sa budem snažiť opísať z pohľadu napr. komentátora z Eurosportu, účastnika atď... (to kvôli tomu, aby tento článok bol napísaný objektívne, aspoň trochu).
Všetko sa viac-menej dávalo dokopy, len jeden ukrajinský tím mal problém sa dostaviť, ale to organizátori už vyriešili. No viete si asi predstaviť Tour de France alebo Giro de Italia: sponzorské autá Škodovky (servisné), ktoré skôr zavadzali, lebo naša vrodená slovenská pedantnosť nedovolila, aby bicykle boli neschopné každého terénu, počasia atď... Avšak už idem k podstate. Pomaly sa presúvame smer Alpinka, kde počas krátkeho prejazdu zalesnenou cestou si zopár ľudí myslelo, že má energiu na celý deň a snažili sa to rozpeckovať. Asi 2-krát sa nepodarilo odhadnúť trajektóriu hyperaktívneho cyklistu. Pomerne rýchlo a už aj s nejakou tou fotodokumentáciou sa nachádzame v okolí Diany. Naša vytrvalosť nepovolila, aby sme zastavovali a tak po x minutách sa nachádzame tesne pred stúpaním na Nemcovu dolku. Tam som zdesený zistil, že som ráno, keď som sa snažil s nemeckou presnosťou dostať na miesto stretnutia, nejako zabudol na svoju motiváciu – jedlo. Keď sme už všetci sršali energiou a optimizmom, povedali sme si, že ideme hore. Mňa osobne optimizmus prešiel už pri zistení miesta pobytu mojej motivácie a energiu myslím všetci nejako vytratili počas stúpania. Nemôžem však nenapísať o Andym, ktorý sa veľmi dobre držal počas celej cesty a viac-menej prišiel hore medzi prvými. Na Nemcovej dolke sme doplnili energiu, trochu si vydýchli, povzbudili všetkých snaživcov, že už len jedno stúpanie na Vysoký vrch. Počas stúpania bolo aj tlačiť bycikle dosť ťažké a väčšina účastnikov mala od 11 do 13 rokov, takže si myslím, že všetci podali veľmi dobrý výkon. No ale keď sa nám už podarilo vytiahnuť sa na Vysoký vrch, tak sme chvíľu pooddychovali a dorazili zásoby.
Táto viac-menej dlhšia, ale fyzicky menej náročná etapa spočívala v umení neroztrepať sa na kameňoch pri zjazde. Všetci, ktorí mali bicykel vo veľmi dobrom technickom stave, to asi zvládli v pohode, avšak niektorým deficit technickej zdatnosti nahrádzala kopa odvahy. Tento zjazd až po Hrešnú sa odohral veľmi rýchlo, takže tu veľmi nie je čo opisovať. Z Hrešnej sme sa spustili až na Lokomotívu, kde sme u Johnyho popodpisovali prezenčku. Počas zjazdu asi každému rozklepalo ruky, ale to sa nejako dalo dokopy. Potom sme sa pomaly každý rozbicygľovali kade ľahšie.