Bubu:

Čaute, čaute,

že by som mal napísať nejaký článok do Delfinka ohľadom tábora. Sem-tam vás pochváliť, ale aj pokarhať. Keď mame začať tým zlým, tak po pravde nie je toho až tak veľa. Jediné, čo ma mrzí, je to, že vládla ponorka a často sme sa nesprávali skautsky. Bolo by sa treba zamyslieť nad princípmi a postupne ich zlepšovať a dolaďovať.

Sprcha je perfektná vec a páči sa mi, že sme vynaliezaví a že vieme si to postaviť z ničoho (z dreva, ktoré nájdeme v lese, však Pasky). No, ale unikla vám jedna vec, že nie sme baby a druhá, že to dosť išlo do programu, až príliš. Viem, že veľakrát ste mali nervy na vedenie, ale musíte uznať, že na to, že sme tam boli iba štyria, tak nám to išlo najlepšie, ako mohlo. Ako po programovej stránke, tak aj po organizačnej.

Bolo to dávno. Všetci sme sa tešili na tábor a modlili sa za dobré vysvedčenie. A práve vtedy sa uskutočnila tradičná pracovná trojdňovka na táborisku. To, že sme išli do Rakovca, a že sme išli vlakom, je zbytočné spomínať. Podstatné je to, že nám Padre nekazil počasie ako napríklad dievčatám na tábore. Na táborisku nás čakala len brána, ktorú roveri postavili v značnom predstihu a samozrejme nepokosená lúka.

Tradične sme sa stretli v budove spolku košickej koľajnice (ŽSR) a šli vlakom do Margecian. Vo vlaku som zistil že nemám žiaden orientačný zmysel, keďže sever som menil po každej zákrute...

Hlásim sa vám z krúžku mladých kamikadze letcov. Dnešný bojový tím sa skladá zo samých ostrieľaných letcov (nie doslova!), ktorí už nejaké tie pády majú za sebou.

Vítam všetkých ľudí slobodného slova. Je krásne sobotňajšie ráno a ja vyrážam z domu. Na bicykli, pochopiteľne. Ako tak idem na stanicu, dosť sa nudím, a tak aby bola sranda, dostal som defekt. A už nejdem na bicykli. Z posledných síl ho dotlačím na stanicu a pevne verím, že niekto bude mať nástroje na opravu. Kto by to bol povedal? Manťo má dokonca aj náhradné duše, síce také podradné, ale boli aspoň náhradné. Ale bol aj Johny, to snáď hovorí za všetko. A tak spokojne nastupujeme na vlak do Margecian.

Keď sme už boli pri autobuse, ktorý nás mal odviezť do Fričoviec, ešte prišiel Ivo, ktorému sa podarilo v buse potrhať nejaké popruhy medzi krosnou a spacákom. Ešte dosť dlho som sa smial na tom, ako to prasklo. Prekvapujúco prázdny autobus nás doviezol až do Prešova.

V skorých ranných hodinách ma zobudil môj nepriateľ budík. Myslel som, že vypukla 3. svetová vojna, ale omyl, začína sa výprava do Jasova…

Myslím, že sa to všetko začalo na AS hádaním sa, kto pôjde s IGIm v aute. Keďže ako obvykle lenivosť roverov a IGIho dobré srdce zvíťazili nad inými rozumnejšími nápadmi, ako maximálne využiť priestor ponúkaný 5-miestnym osobným automobilom Opel Corsa, pár samovrahov – myslím, že Swysht, Oggy a Indy nasadli a odišli smerom k cieľu našej výpravy - na Opátku.

Zdravím... Kedy sa už konečne naučím, že na tento typ pozdravu má patent dakto iný? (Však všetci vieme KTO.) Och, Fabo, Fabo... No, po strastiplnom týždni v škole konečne nastal piatok 14. 12. 2007 a myslím, že nielen ja, ale aj mnoho iných členov nášho oddielu sa tešilo na to, že ideme na vianočnú nádielku.