Zdravím všet... Ale nie. Takto sa zdraví niekto iný. Tak napríklad: Čaute! Nóó to je už lepšie. Ale k veci. Mám napísať dačo o Dubovici, tak píšem. Na ŽSR sme sa zgrupli približne načas. A predstavte si, bolo nás jedenásť. Všetci sme mali pribalené veci na výrobu pterodaktylov, či šarkanov abo takých dajakých drakov.
Sadli sme do tradične napráskaného vlaku a o také 2 nogery (v tomto prípade: noger = hodina) sme vystúpili v Lipanoch. Po strastiplnej ceste mikrobusom sme v Dubovici vystúpili a šľapali na chatu. Cestou ako vždy lietali vtipy (šarkany ešte nie) a prišli sme na to, že je medzi nami 1 čierna ovca. No to je na neskôr.
Prišli sme na chatu a ubytovali sme sa. Po večeri (mňam, mňam) sme stáli pred dilemou, čo robiť. Či stavať šarkany, abo si pozrieť na compe prezentácie z tábora a DVD z JAMBOREE. Vyhrali šarkany a tak sme sa do nich pustili. Rôznymi technickými a logickými spôsobmi sme sa dopracovali k útvarom, o ktorých sme smelo mohli povedať, že to sú šarkany. Neskôr sa toho až tak veľa nedialo. Asi sme šli spať. Ráno sme sa najedli a šli pozrieť von. DIK SNEŽÍ! Pustili sme sa do maľovania šarkanov. Celkom vydarené kusy. Keď sme po hodine vyšli von, tak nám skoro oči vypadli. Vonku boli 2cm snehu. No super! Po obede a hrách sme vzali šarkany a išli na kopec na zjazdovku. Tam bol taký vietor, že človeku išlo hlavu odfúknuť. S Jurom sme vypustili nášho šarkana do vzduchu ako prví. Viete jak letel? Jak šarkan. Zatiaľ došli hore ostatní, až na 85-Kg, ktorý ostal aj s teplotou v chate. Joggy cestou hore stihol rozbiť 2 šarkanov. NO COMMENT! No aj to bolo na dačo dobré. Neskôr sa totiž vietor zdvihol ešte viac, a to už ani šarkany nechceli lietať. S tými dvoma zlomenými šarkanmi sme urobili oheň a zohriali sme sa. Keď oheň dohorel, vzali sme zvyšné dva šarkany a šli sme na chatu. Tam sme rozmrazili ruky, nohy a pozreli sme si prezentácie z tábora a spol. Potom nás s Jurom Johny zavolal, že treba ísť pripraviť sľubové miesto. Aha! A sme pri čiernej ovci vyššie spomenutej. MF bol totiž ten, ktorý nemal sľub. Ha! Ešte som zabudol na to, že prišiel IGI.
Môžem povedať, že Mišo mal pekné sľubové miesto a dobre pripravené (FUJ! Tota samochvála jak smrdí!) :-).
Ráno po rýchlom zbalení a najedení (cibuľa musela „voňať“ až do dediny) sme upratali chatu a opustili ju. Vo vlaku sa toho veľa neudialo až na to, že Igi pred tunelom v strachu pred bitkou ušiel až o vozeň ďalej. Na stanici ešte Gilwell a hajde domov. Výprava určite stála za to. Ďakujem za pozornosť.