Čaute. Že vraj by sa už dačo patrilo napísať o Vianočnej nádielke. Ta čo už. Bolo to dosť dávno.
V hektickom decembrovom predvianočnom čase sme dostali od Padreho takú nezvyčajnú úlohu, podľa ktorej sme sa mali v čo najhojnejšom počte stretnúť v budove Železníc Slovenskej Republiky (ŽSR), ináč nazývanej Stanica Košice v popoludňajšom čase.
Napriek tomu, že nie všetkým sa podarilo splniť všetky podmienky a úlohy, stretli sme sa v peknom počte. Prostriedkom koľajovej dopravy sme sa dopravili až niekde za Sorošku blízko ku hraniciam našich južných susedov. Na tento zdanlivý koniec našej cesty nadväzovala ďalšia, až do dedinky Drnava (presnejšie ešte dva kilometre za ňu, kde nás už čakala chata, v ktorej sme mali osláviť vianočné sviatky tak po svojom – „po skautsky“) .
Keďže v danej oblasti je verejná doprava v žalostnom stave, boli sme núteni využiť služby alternatívneho dopravcu Pešobustravel s. r. o. Asi po dvoch hodinách cestovania sme dorazili ku nejakému osvetlenému poľovníckemu objektu, pred ktorým parkovalo dvojstopé motorové vozidlo nejakého košického sedliaka označené samolepkami vystríhajúcimi okolie pred blízkym nebezpečenstvom, čo nás ubezpečilo že sme na správnom mieste. Áno, IGI už je tu. Podľa Padreho pokynov sme sa prezuli a zhodili vaky v pridelených ubytovacích priestoroch. Iní už vtedy rúbali drevo, aby sme vôbec stihli túto murovanú chatu do nedele vykúriť. Ostatní čarovali s ôsmimi posteľami tak, aby sa na nich mohlo vyspať približne 20 osôb. Túto úlohu výrazne uľahčila prítomnosť pár matracov a gauč. Následne sme sa na 24 hodín rozlúčili so svojimi koláčmi a skonzumovali komprimované večere tešiac sa na zaslúžený odpočinok po náročnom dni. Po večeri už nijaký akčný program nebol. Tradične sa začala hra na vraha a pomaly sa išlo spať. Akčné bolo až to samotné zaspávanie. Keď raz už človek vlezie do spacáka, tak si myslí, že konečne bude mať pokoj... no nie v prípade, že spíte na dvoch posteliach spolu ešte s Fabom, Ondrom a Swyshtom. Po chvíli kvázi pokojného ležania niekto vypustil z tráviacej sústavy vražedný plyn. Pud sebazáchovy kázal otvoriť okno. Následne sa prebral Ondro a začal si fotiť Swyshta a Faba, z čoho vznikol ďalší konflikt. A toto všetko doplňovali nadávky na Mantinelov búrlivý proces trávenia z vedľajšej izby a ešte Iwa, ktorý nám blýskal do izby nejakým ruským bleskom.
V nasledujúce ráno nás vyduril zo spacákov Paľo Habera nejakým svojím vianočným hitom reprodukovanom Fabovou audiosústavou. Následne si Indy s Dankošom pomocou veľmi populárnej rozcvičky urobili o pár nepriateľov viac, po ktorej boli raňajky a výlet do okolitej prírody s účelom vyhladnúť tak, aby sme boli schopní zjesť Billyho štedrovečernú večeru. Tak bola naplánovaná aj trasa. Z blízkej dolinky sme sa vyškriabali po skale na hrebeň, na ktorom sme chvíľu oddýchli, pofotili okolité skaly, a následne zbehli späť do doliny, kde sme zahrali pár rozbíjačiek, v blízkom lome zlikvidovali nejakú tú pyrotechniku a vrátili sa späť ku chate. Tam sme zahrali boj o vlajky, ktorý sa neskôr zvrhol skôr na boj o pravdu, ale nakoniec sme sa dajako dohodli, a pomaly sa išli chystať na večeru. Niektorí pripravovali scénku, iní robili výzdobu, ďalší kapustnicu a my ostatní sme si urobili praženicu z vajec, ktoré cestou Igi roztrepal. Potom, keď už všetci boli besní od hladu a bezprízorne behali po chate, zavelila sa príprava na večeru. Všetci nastúpení v krojoch vo vyzdobenej miestnosti sme si popriali pár pekných slov a nasledovala konzumácia vianočných pokrmov. Jak furt najprv kolovali oplátky, cesnak a med, potom kapustnica. Keďže niektorí jedinci mali už dosť, musel Padroš podľa starých oddielových tradícií porozprávať kultový príbeh, v ktorom Johny zachraňuje Dankošovu nehodu prvým voľným ešusom... a to už Billy nakladal rybu a šalát. Táto kombinácia zaručene vyplnila ostávajúce kapacity žalúdka, a keďže ostatní o ďalšom jedle nechceli ani počuť, najprv sme s koláčmi natočili nejaké video, a potom sa zahájil voľný konzum. Ako aj po minulé roky, boli aj tentoraz poukladané do istých obrazcov a symbolov. Dovolím si ešte také malé poďakovanie Billymu, ktorý tú všetku prípravu mal na starosti, a ktorá sa mu podľa reakcií ostatných naozaj podarila (nie, že by to všetko robil sám, to nie, ale celé to držal pod kontrolou).
Kým nám trochu vytrávilo porozdávali sa darčeky, o ktoré tentoraz nebola núdza a tiež im nechýbala originalita, začala sa Bobria scénka, ktorá dokonca bola plná humoru a niečoho, o čom radšej pomlčím. Oficiálny večerný program sme ukončili tradičnými lodičkami, ktoré nám ukážu, kto ostane v skautingu najdlhšie. Kto chcel, mohol ešte chvíľu pomáhať likvidovať bezodné zásoby koláčov, rozprávať sa alebo ísť spať. A to už bola nedeľa.
Ráno sme len dojedli zvyšky koláčov, po čom nasledovali maximálne nepopulárne činnosti súvisiace s pôvodnym stavom chaty a balením. Potom sme už len zahrali nejakú hru, vysvetlili ujovi chatárovi zlomenú sekeru a vydali sa na dlhú cestu, počas ktorej čerstvú vianočnú atmosféru dotvárali dážď a zima.