Vítam všetkých ľudí slobodného slova. Je krásne sobotňajšie ráno a ja vyrážam z domu. Na bicykli, pochopiteľne. Ako tak idem na stanicu, dosť sa nudím, a tak aby bola sranda, dostal som defekt. A už nejdem na bicykli. Z posledných síl ho dotlačím na stanicu a pevne verím, že niekto bude mať nástroje na opravu. Kto by to bol povedal? Manťo má dokonca aj náhradné duše, síce také podradné, ale boli aspoň náhradné. Ale bol aj Johny, to snáď hovorí za všetko. A tak spokojne nastupujeme na vlak do Margecian.
Hneď pri výstupe nás obšťastňuje dáždik. Veď prečo nie. Mokneme a popri tom ešte aj gumu lepíme. Po pár chvíľach koleso opravené, preskúšané, vrátené na miesto a my konečne vyrážame do krásneho dňa. Samozrejme, ako to býva zvykom, jediný problém s bicyklami, česť výnimkám, nie je defekt. Pozrúc na Padreho bicykel, na ktorom hneď na začiatku dvakrát padá reťaz (dobre, že sa chudáčik neprizabil), či snáď Manťov bicykel, ktorý už zabudol na to, že môže aj prehadzovať. S miernymi útrapami sa však predsa len podarilo dostať sa niekam. Kam, to už vám nepoviem, to viete – pamäť mi neslúži ako kedysi. Ale jedno viem naisto – niekde sme. Z tohto niekde, pre bližšie určenie by som to definoval, ako vrchol kopca. Sme, ideme dakde. Logicky tam ideme dole kopcom. Tak to už je iná kávička. Cesta prebieha viac-menej v pohode. Až na menšie kolízie, keď sa Manťo vytrie na hrude blata. Dostávame sa ku kameňolomu, kde musíme odbočiť na lesnú cestu, kde sa sranda ešte len začne.
Predstavte si: 4 cyklisti, lesná cesta, mokro, blato, kam až pozorné oko dovidí, ale čo je najdôležitejšie, všetko to ide dole kopcom. Nemáme na výber, musíme sa spustiť. Ono to samo o sebe nie je problém, možno len blato striekajúce, že už ani to pozorné oko nevidí. Problém nastáva, keď v rýchlosti približne 40 km/h vyletíte zo zákruty a... Hľa! Závora. No čo urobíte? Ak mate bicykel, ktorý brzdí, tak je nebezpečenstvo zažehnané. Čo však v prípade, keď bicykel nebrzdí... Vtedy nohy musia na zem a šúchame, šúchame, šúchame. Hmm, nestačí. Rampu so sebou však veru nedokážeme zobrať. No aspoň cez ňu preletíme. Toť návod. A aké je to v skutočnosti, nech vám vyrozpráva Mantinel. Prekážku máme za sebou a už nás čaká len pokojná cesta domov po krásnej asfaltke, kde, až na pocit, že mi ide roztrhať zadok, to ide akoby samo. Teraz už len domov, rýchlo zo seba zvlečiem všetko špinavé, aby mama nevidela, akého ma synčeka a ďalší krásny deň je za nami. Na dnes odo mňa všetko, lúčim sa s vami JA osobne!!!
Predstavte si: 4 cyklisti, lesná cesta, mokro, blato, kam až pozorné oko dovidí, ale čo je najdôležitejšie, všetko to ide dole kopcom. Nemáme na výber, musíme sa spustiť. Ono to samo o sebe nie je problém, možno len blato striekajúce, že už ani to pozorné oko nevidí. Problém nastáva, keď v rýchlosti približne 40 km/h vyletíte zo zákruty a... Hľa! Závora. No čo urobíte? Ak mate bicykel, ktorý brzdí, tak je nebezpečenstvo zažehnané. Čo však v prípade, keď bicykel nebrzdí... Vtedy nohy musia na zem a šúchame, šúchame, šúchame. Hmm, nestačí. Rampu so sebou však veru nedokážeme zobrať. No aspoň cez ňu preletíme. Toť návod. A aké je to v skutočnosti, nech vám vyrozpráva Mantinel. Prekážku máme za sebou a už nás čaká len pokojná cesta domov po krásnej asfaltke, kde, až na pocit, že mi ide roztrhať zadok, to ide akoby samo. Teraz už len domov, rýchlo zo seba zvlečiem všetko špinavé, aby mama nevidela, akého ma synčeka a ďalší krásny deň je za nami. Na dnes odo mňa všetko, lúčim sa s vami JA osobne!!!