Z vlaku sme vystúpili v Ďurkovej a pokračovali sme bicyklami do Vislanky. Privítali nás prázdne ulice. Ľudoprázdne. A ticho. Ani pes nezaštekal. Bránky plotov pootvárané. Mŕtva dedina. Dead (det).
Indy mal sedadlo na bicykli príliš nízko, súrne sme potrebovali opraviť mu ho, ale v tom zakliatom meste sa nedalo nikoho zohnať. Tak sme pokračovali v ceste, že možno predsa len motyka vystrelí. Ale stretli sme len zopár mačiek - cat (ket) a uvedomili sme si, že tu, v Det-kete, ešte asi neprebehla evolúcia. Ale čo to! Z nejakého dvora na nás zabrechal pes. Tak to sme asi už na vyššom leveli. A v poslednom dome Det-ketu sedel na lavičke starý pán, fajčil cigaretu a popíjal kávu.
"Dobrý deň, ujo! Nemáte vidlicový kľúč trinástku alebo štrnástku?"
To bola prvá kontaktová veta, akú Johny adresoval jedinému obyvateľovi, ktorého sme stretli. A ujo nielenže takéto vidlicové kľúče mal, ale mal aj olej a kopu iných vecí, vďaka ktorým sme Indyho bicykel dali do relatívne dobrého stavu.
Potom sme už pokračovali v ceste cez nádherné idylické lúky, na ktorých sa pásli ovečky (ako z Hollého Selaniek). Cestu nám niekoľkokrát skrížil potok, ktorý sa meadnrovito krútil a občas sa vylial priamo na cestu, takže kolesá našich bicyklov museli prebrodiť dosť dlhé úseky. No malo to svoje čaro, všetci traja sme skonštatovali, že táto cyklovýprava je krásna aj akčná zároveň. Lúky sú tam nádherné, obrovské, rovné aj šikmé, príroda divoká, aspoň tak na nás pôsobila, keď sme videli vyplašenú kunu. V tomto prostredí prakticky nebol problém nájsť rovno niekoľko potenciálnych táborísk. Najprijateľnejšie sa nám zdali dve lúčky vedľa seba oddelené potokom a Indy ma dobre nezbil (vlastne možno ma aj zbil), že zadná lúka musí byť pre Trojku, lebo je proste super. Ale potom sme objavili v ich blízkosti ďalšiu, a tá sa mu zapáčila ešte viac. To už bol v rozpakoch, či ma ešte má biť alebo nie, ale na to sme rýchlo zabudli, keď sme objavili lebku a chrbticu jednej úbohej ovečky, v ktorej sa usídlil hmyz a všelijaká háveď.
Idylické údolie ukončila ďalšia dedina - Bajerovce. A opäť sa zopakoval predchádzajúci scenár vymretých ulíc, s tým rozdielom, že namiesto mačiek sme stretli... pštrosy! Pštros má vraj väčšie oko ako mozog, čo nás ubezpečilo v našej teórii, že v Pštrostaune evolúcia zaostáva ešte viac ako v Det-kete. Ale nakoniec sme nejakých ľudkov predsa len stretli, vyrojili sa z kostola a začali zaplavovať celú dedinu. Tak sme sa dostali až k starostovi. On nás odkázal na nájomcov lúk nášho budúceho táboriska, zastavili sme sa preto aj tam. Dozvedeli sme sa, že nie sme jediní, ktorým tieto miesta učarovali a že tam každý rok táboria nejakí indiáni. Ale to nie je prekážka. Môžeme tam táboriť pod podmienkou, že nepodpálime les a nebudeme robiť príliš veľký hluk, lebo tieto lúky sú využívané ako pasienky pre ovce a keď sa také stádo splaší, je to katastrofa, nešťastie, tragédia, súdny deň a Božie dopustenie.
Po tomto vcelku príjemnom rozhovore sme Pštrostaun opustili a vrátili sme sa do Det-ketu rovnakou cestou, aby sme naše táboriská ešte raz pozdravili a vo fantázii už mali postavené všetky stany, teepko aj kuchyňu, aby sme našli prameň a chvíľu si len tak poležali v tráve, pozerali sa na modro-bielu oblohu a rozprávali sa o tých najkrajších veciach, aké môžu ľudí tešiť. Det-ket medzičasom trošku ožil, už nás predbehli aj dve autá a pár ľudí na nás prekvapene hľadelo. Lenže tieto skutočnosti boli pre nás v tej chvíli irelevantné, keďže do odchodu vlaku z Lipian nám neostávalo veľa času. A tak sa to začalo: šialená jazda do Lipian najprv hore kopcom a potom zlatý klinec programu - dolu briežkom. Zoradili sme sa rozumne: prvý išiel Johny, potom Indy a posledná ja. Johny sa od nás dosť rýchlo vzďaľoval, čo nebolo spôsobené našou nedostatočnou kondičkou, ale Indyho bicyklom.
Klesanie bolo značné a Indy sa rozhodol, že urobí ráznu zmenu a prehodí na iný prevod. Zrazu jeho bicykel začal vydávať strašné zvuky, škriekal, škrípal, hrdzavo zvonil a ja som s hrôzou čakala, kedy mu odletí koleso alebo odídu všetky brzdy (teda tá jedna, ktorú mal tiež len polofunkčnú). Našťastie sme o chvíľu obaja zastali a začali sme hľadať príčinu čudného škripotu. Nenašli sme ju, ale aspoň sme ručne prehodili reťaz na to správne koliesko a v hrôzostrašnej ceste sme pokračovali. Aj Indy sa neskôr vyjadril, že jeho gate eLTéTé ostali suché. Plechový zvuk postupne ustával, ale to "postupne" trvalo ešte zopár kilometrov a mne nebolo všetko jedno. Johny penil, lebo nás musel každú chvíľu čakať, ale v poslednej fáze sme sa na tom všetci traja dobre bavili.
Do Lipian sme došli presne päť minút po odchode nášho vlaku. Budeme tu nečinne sedieť a čakať hodinu a pol? No úúúúrčite! Indymu sa síce táto alternatíva zdala sympatickejšia, ale vidina zmrzliny v Sabinove ho nakoniec presvedčila. "Vieš, ja nie som lenivý," povedal mi, "ale aj ty by si si dvakrát rozmyslela, keby sa ti bicykel rozpadával pod zadkom, či si chceš cestu predlžovať o dvanásť kilometrov. Nebyť zmrzliny, neviem-neviem." A tak sme si to odjazdili až do Sabinova. Bez ujmy na zdraví a na veľké Indyho sklamanie - aj bez zmrzliny. Ale aspoň sme si mohli posedieť pod sabinovskou väznicou a tešiť sa z nižšej ceny lístka do Košíc.
Túto úspešnú a akčnú výpravu za táboriskom sme ukončili košickou jadranskou zmrzlinou na stanici. Tak sa tešíme na tábor...